Svoje zamyslenia pred snemom KDH začnem tým, čo odznelo na ustanovujúcom zjazde hnutia 17. februára 1990 v Nitre. Nemôžem, a ani nechcem obísť predovšetkým to, čo povedal vo svojom úvodnom prejave muž, ktorý bol vtedy najvýraznejšou osobnosťou medzi nami, čo sme sa ako kresťanskí demokrati iba formovali. Ján Čarnogurský. Bol to vtedy človek vo svojich postojoch k verejnému životu úplne iný, ako dnes. V jeho vtedajšej vízii budúceho hnutia kresťanských demokratov nebolo ani slova o konzervativizme, či o zápase proti liberalizmu. Skôr naopak. Začal takto:
„Milí priatelia, vážení hostia, sloboda bola víziou pre dve generácie našich ľudí. O slobode snívali väzni odsúdení pre svoje presvedčenie, názory a nezávislé konanie. Slobodu mali na mysli veriaci tajne navštevujúci kostoly, slobodne chcela cestovať mládež izolovaná drôtom od ostatného sveta a obmedzení plánovaného hospodárstva sa chceli zbaviť občania ochotní ísť so svojimi peniazmi, a so svojou kožou na trh. Je nás veľa, ktorí sme mali a máme aj predstavy o obsahu slobody. Jej obsahom je kresťanstvo…“
Pri vzniku KDH sme mali víziu slobody. Nevyhlásili sme kultúrnu vojnu svetu, ktorý ani vtedy nebol zďaleka taký, aký by sa nám azda pozdával. Boli sme však presvedčení, že naša kresťanská túžba po „nebeskom kráľovstve“ nepotrebuje viac než slobodu. Lebo dáva odpovede na základné otázky ľudského života a tie svojim obsahom priťahujú. A podľa tohto oslobodzujúceho presvedčenia sme sa rozhodli formovať a organizovať aj naše hnutie. Od gruntu. Nielen ako stranícku štruktúru pozostávajúcu z členov, základných organizácií – klubov a hierarchicky usporiadaných orgánov. Nechceli sme, aby sme sa stali iba ďalšou politickou stranou. Ako sa hovorí v dnešnej hantírke, aby to bola strana, ktorá je „teamom svojho kapitána“. Chceli sme niečo oveľa väčšie. Dajme k tomu ešte slovo Jánovi Čarnogurskému:
„Naše hnutie však nechce byť iba úzko politickým hnutím. Diskusie na pôde klubov… ukázali, že ľudia od nás očakávajú viac, než len riešenie politických problémov. Hlásia sa k nám záujmové zväzy a rôzne spolky, ktoré nechcú kandidovať vo voľbách, ani počúvať politickú argumentáciu, ale cítia sa s nami spojení práve cez naše ideové východiská. Hoci sami nechcú vstúpiť na politickú scénu, vedia, že budú potrebovať pre zachovanie svojej nezávislosti podporu. Očakávajú ju od nás a my im ju chceme poskytnúť… Sľubujeme si od nepolitických združení v našom hnutí, že budú zdrojom myšlienkových a organizačných podnetov pre celé hnutie, ba azda aj jeho svedomím, ak to bude potrebné. Vznikáme, ako široké ľudové hnutie, a takým chceme aj zostať…“
Priatelia, to bola vízia! Desaťtisíce členov a státisíce voličov dokázala vtedy oduševniť. Nepodarilo sa ju úplne naplniť, ale na sto percent sa to nikdy nedá. Základy sa však založili tak, aby sme k jej naplneniu mohli smerovať. A celé desaťročia tento model hnutia aspoň organizačne pretrval. Bohužiaľ nie až doteraz. Súčasné KDH sa organizačne prispôsobilo jednoduchým štruktúram ostatných politických strán. Tie sú poväčšinou vlastne iba družinami okolo svojich lídrov. Je to lacnejšie a pre volebné výsledky krátkodobo efektívnejšie. Pre budúcnosť, nie týchto strán, ale celej našej spoločnosti je však tento trend zničujúci. Som presvedčený, že sa potrebujeme vrátiť k vízii slobodného, širokého hnutia, s akou sme vznikali. Ak ten pôvodný zápal pohasol, to neznamená, že sa ho treba zbaviť, aby funkcionárom neprekážal, ale bolo by pre budúcnosť našej vlasti blahodarné, keby sme sa usilovali znovu ho prebudiť.