V spomienkach na to, s čím sme zakladali Kresťanskodemokratické hnutie, chcem dnes vo výročný deň jeho zakladajúceho zjazdu pripomenúť aj hlas, ktorý sa potom vo virvare politických zápasov pomerne rýchlo vytratil. Bol to hlas jedného zo signatárov výzvy na zakladanie kresťansko-demokratických klubov ešte v revolučných dňoch roku v novembri 1989. Hlas pesničkára z revolučných námestí Ivana Hoffmana. Vo svojom príspevku ku zjazdu KDH vo februári 1990, ktorý nazval „Čo si sľubujem od KDH?“ začal výpočtom disidentským podpisov rozličných aktivít pred revolúciou. Ten posledný bol práve podpis pod spomenutú výzvu, s tým, že je naozaj už posledný, a že si ho cení najviac. Lebo prišla doba, keď bude treba verejné veci naprávať a hnutie kresťanských demokratov je povolané, aby sa do toho pustilo s krédom, ktorého hlavnou pohnútkou by mala byť láska.
„Ak totiž toto hnutie nebude na prvom mieste zdôrazňovať lásku (lásku k vlasti, lásku k blížnemu, lásku k nepriateľovi, lásku k reči, lásku k prírode…), obávam sa, že darmo bude mať názov kresťanskodemokratické. Hrozí mu, že sa stane hnutím formálnych kresťanov, ktorí si budú počínať nedemokraticky,“ napísal vtedy trochu aj prorocky Hoffman. A svoj príspevok zakončil slovami: „Vytvoriť stranu, ktorá združuje členov podľa toho, čo spoločne žiadajú, nie je veľký problém, ani veľký úspech. Za úspech budem považovať, ak sa nám na Slovensku podarí rozvinúť hnutie, ktoré bude združovať ľudí krásnych, otvorených, ktorí viac chápu než posudzujú, viac dávajú než žiadajú – ľudí milujúcich. Hlavným odkazom takého spoločenského hnutia je nenásilie a jeho základom je láska.“
Možno namietať, že to nie je politický slovník a KDH sa sformovalo predovšetkým ako politický subjekt. Ale už svojim názvom sa hlási aj ku kresťanstvu. A to by nemalo byť iba preto, aby tak len čisto mechanicky získavalo hlasy ľudí, čo chodia do kostola. Mal by to byť záväzok predovšetkým k obom hlavným prikázaniam, v ktorých sa podľa Ježišových slov integruje všetko, čo Židom od Stvoriteľa odovzdali Mojžiš a proroci. Záväzok lásky k Bohu a lásky k blížnemu. Ak by sme na tento záväzok zabudli, alebo ak by sa nám prestal hodiť, tak by použitie kresťanského epiteta v názve bolo čírym farizejstvom.
Majster Sun, autor asi najstaršieho diela o umení vojny z prelomu 5. a 6. storočia pred Kristom napísal, že jestvuje päť nebezpečenstiev, ktorým vojvodca nesmie podľahnúť. Ak pohŕda smrťou, lebo sa môže stať, že ho zabijú, ak ľpie na živote, lebo sa môže stať, že ho zajmú, ak je prchký a zbrklý, lebo ho bude možné vydráždiť, ak príliš dbá na čistotu a vyberané spôsoby, lebo sa dá ľahko uraziť, a napokon, ak má rád ľudí, lebo sa bude trápiť. Nuž kresťanský demokrat sa má trápiť. O päť storočí po majstrovi Sunovi to zdôraznil iný Majster, ku ktorému sa aj ako kresťanskí demokrati, dúfam, hlásime.