Sčítanie ľudu prinieslo aj poznatky, ktoré môžu byť pre kresťanské cirkvi veľmi cenné. Budú ale takými, ak sa nepokúsime hľadať kadejaké ideologické výhovorky a nezačneme sa utešovať, že nás je stále ešte dosť. Pravda oslobodzuje. Aj keď je nám niekedy nepríjemná. Už si nehovorme, že je ešte stále dosť krstov, cirkevných svadieb a cirkevných pohrebov! Pre mnohých ľudí sú to ceremónie, ktoré nemajú veľký vplyv na ich život.
Výsledky sčítania však vypovedajú o postojoch dospelých ľudí. A tu sa treba vyrovnať s narastajúcou disproporciou. Počet ľudí, ktorí sa kladú existenciálne otázky týkajúce sa ich životov (a i smrti) sa nemá prečo meniť. V podstate je s týmito otázkami konfrontovaný každý normálny človek. Avšak stále menej ľudí hľadá odpovede na tieto otázky v cirkvách. To je fakt, s ktorým sa v cirkvách musíme vyrovnať a veľa premýšľať, čo by sme mali robiť a čo by sme nemali robiť.
Či sme sa azda nezabarikádovali v našich kostoloch, v našich témach, v triumfalizme masových akcií, proste v našich cirkvách? Neodohnali sme mnohých “našich” ale i ďalších hľadajúcich ľudí od seba niekedy tým, ako sa správame i voči seba navzájom? Kauza Bezák nie je problémom jedného kňaza, ale je symbolom, s ktorým sa nám zatiaľ príliš vyrovnať nechce. Som rád, že sme u nás na Slovensku tak vehementne za kultúru života. Ale ak budeme všetkých, čo s nami nechodia na masové pochody, alebo majú iné predstavy o riešení problému umelých potratov, označovať za ľudí, čo podľahli kultúre smrti (ak nie horšie), tak sa potom nedivme, že títo ľudia budú hľadať odpovede na existenciálne otázky svojich životov inde.
Toto, a mnoho ďalších vecí, podľa mňa, priamo súvisí s tým, čo včera zverejnil Štatistický úrad. Využime synodálnu cestu na poctivú reflexiu, obnovu a hľadajme nové cesty! A nespoliehajme sa pritom veľmi na zotrvačnosť zabehaných štruktúr a tradícií, nechajme radšej pôsobiť Božieho Ducha. Slobodne, tvorivo a v dialógu, ako nám to v našom korunovačnom chráme nedávno radil pápež František. Iste tušil prečo.