Skromný odkaz delegátom na snem KDH

Myšlienka, že raz tu bude jedna veľká politická strana pre všetkých kresťanov je v pluralitnej spoločnosti ilúziou. Kresťanskí demokrati by o nej nemali snívať. Podľa sčítania ľudu síce počet občanov, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu za ostatných desať rokov mierne klesol, ale stále je to väčšina obyvateľstva. Rádovo milióny. Nemožno realisticky očakávať, že také množstvo ľudí bude mať aj rovnaké politické názory. Tak ako nás je na Slovensku veľa Slovákov, a sme politicky rôzne zmýšľajúci, tak aj ako kresťania, ktorých nás tu je našťastie ešte tiež hodne, máme na príčiny i riešenia mnohých problémov našej spoločnosti celkom odlišné predstavy. A napokon aj naše postoje ku samotnému kresťanstvu sú v takejto mase ľudí nevyhnutne rôzne.

Na to, aby mohla jestvovať nejaká masová politická strana, na to je potrebná zhoda na aspoň základnej politickej (nie náboženskej) idei. Ona je základom toho, o čo sa strana v politickom zápase súčasnosti bude biť. Ona tvorí jej politickú identitu. Z nej vyplýva, do akej miery bude strana významná v zápase, ktorý sa v súčasnom svete a na súčasnom Slovensku vedie. Ak je táto idea od tohto zápasu vzdialená, ak je to len nejaký špecifický záujem ľudí, ktorí stranu založili, či ju vedú, tak sa k nej neprihlási veľa voličov. Nestane sa masovou. Pretože voliči, aj kresťania-voliči, volia našťastie dobrovoľne a hlasujú tajne. A tá zdanlivá pasca pre myšlienku veľkej kresťanskej strany je presne v tomto. Ak bude hlavnou politickou ideou strany s takouto ambíciou nejaká, pre kresťanov síce dôležitá, ale vzhľadom na prebiehajúci politický zápas pre spoločnosť nie významná vec, tak nečakajme, že v tichu volebných miestností to získa hlasy miliónov kresťanov, ktorí tam prídu. Lebo tam neprídu preto, aby takto vyznali svoju vieru, ale preto, lebo chcú žiť v dobre spravovanom štáte.

A tu si nemôžeme zatvárať oči, že i my, kresťania, sme v zásadnej, pre budúcnosť Slovenska rozhodujúcej otázke, rozdelení. Je veľa kresťanov (a nepochybujem, že mnohí sú poctivými kresťanmi), ktorí vnímajú západnú spoločnosť ako skazenú, hriešnu a dekadentnú a hľadajú spôsob, ako sa tomu brániť. V najradikálnejšej podobe je to ideologický vzorec ruského pravoslávia, či Orbanovej spasiteľskej kresťanskej antiliberálnej demokracie. A sú aj “soft” podoby tejto schémy, ktoré sa síce hlásia k Západu, ale nechcú ho prijať taký, aký je. Spoločným menovateľom tejto politickej ideológie je podozrievavosť voči slobode. A z nej vyplývajúce nutkanie vnútiť ľuďom to, čo považujeme za dobré i proti ich vôli. A potom, verím, že nás tiež nie je málo, sme tu aj kresťania, ktorí sme presvedčení, že základnou politickou hodnotou pre dôstojný život spoločnosti je práve sloboda. I keď prináša i kadečo, čo sa nám nemusí páčiť, ale je to preto, lebo sme rôzni a tiež, lebo nie sme dokonalí. Boh dal človeku slobodnú vôľu, a túto slobodu rešpektuje. Mali by sme byť takí láskaví, a rešpektovať ju aj my u svojich blížnych.

Môžu takéto zásadne odlišné prístupy jestvovať v masovej strane popri sebe? Nemôžu. Ak sa o to bude pokúšať, nebude dôveryhodná ani pre jedných, ani pre druhých. A samozrejme nebude masová. Myslím si, že KDH by sa v tejto fáze zápasu vo svete, v Európe a i na Slovensku malo sústrediť predovšetkým na “D” vo svojom názve. Pretože zápas o demokraciu, o jej udržanie a o to, aby jej základom bola politická sloboda, to je znovu veľmi aktuálne. Na Slovensku je veľa demokratických voličov, ktorí sa síce ku mnohým “kresťanským” témam nehlásia, ale dnes hľadajú politickú stranu, na ktorú by sa mohli spoľahnúť, že ich túžbu po Slovensku, ktoré bude súčasťou slobodného sveta, nesklame. Toto je náš potenciál, nie nerealistická idea veľkej kresťanskej strany.