Dnes znovu zamyslenie o synodalite, a to o tom, čo to znamená v čase vojny. Je iste veľkodušné modliť sa nielen za obete násilia, ale aj za násilníkov. Ale zároveň je veľmi dôležité mať jasno v tom, kto v týchto dejoch hrá akú rolu. A koho by sme mali my sprevádzať po cestách tohto sveta. A nebáť sa pri tom ani zastrašovania násilníka. Teším sa z iniciatívy pápeža Františka hľadať synodálnu podobu Cirkvi. Teda toho rozmeru kresťanstva, v ktorom sa usilujeme kráčať Božími chodníkmi spolu s našimi blížnymi. Rôzne malé krúžky, v ktorých teraz, hlavne vo farnostiach a iných spoločenstvách debatujeme o tom, čo to tá synodalita vlastne znamená, by nemali však byť len o našich “vnútorných cirkevných” veciach. To by bolo banálne a celý projekt by skončil formálnym “odškrtnutím” si splnenia zvrchu stanovených úloh. Myslím si, že vo chvíli, keď naši ukrajinskí bratia a sestry bojujú za slobodu, v čase utrpenia, ktoré im spôsobil násilník, by sme i napriek jeho zastrašovaniu mali podporiť všetko, čo by jeho násilné konanie zastavilo. Teraz by sme mali cestami tohto sveta kráčať s nimi, a pomáhať im sa v ich spravodlivom boji sa brániť. I ak to bude vyžadovať statočnosť aj do nás. Aj to, a predovšetkým to, je teraz synodalita.