Synodálna cesta bude mať zmysel ak bude v mravných drámach súčasnosti konkrétna

Idea synodálneho rozmeru Cirkvi, v ktorom chceme spoločne kráčať cestami života i s našimi bratmi a sestrami, čo k nám do našich kostolov už nezablúdia, je úžasná a inšpirujúca. Má ambíciu zapaľovať nádej, rovnosť a vrúcnosť prvých kresťanov. Nesmie však uviaznuť v banalitách. Nesmie sa ustrašene usilovať, aby bola za každú cenu prijateľná pre každého, a vyhýbať sa preto hlavným drámam súčasného života. Keď sa teraz modlíme za mier na Ukrajine, proti tomu nemôže povedať nikto nič. Lenže ono vôbec nie je jedno, či túžime po spravodlivom mieri slobodného národa, či rozoznávame, kto spáchal zločin proti mieru a rozhodol sa pre násilie, a kto je obeťou a musí sa brániť, alebo proste chceme iba “pokoj”, a to aj za cenu, že predátor získa, čo chce, poníži napadnutý národ a “vyčistí” ho od toho, čo sa mu znepáčilo. Túžba po takom “pokoji” by bola kapituláciou pred konkrétnou mravnou drámou týchto dní. Základom mierového riešenia, za ktoré by sme sa mali modliť musí byť spravodlivosť, dôstojnosť a sloboda národov i ľudí. Pri tomto spoločnom synodálnom kráčaní životom nesmieme mať strach, že vo vážnych situáciách narazíme aj na odpor. Na odpor predátorov, farizejov a ich zbabelých služobníkov. Synodálna cesta sa nesmie rozpustiť v akomsi abstraktnom svätuškárstve! Táto cesta bude mať zmysel iba, ak bude vždy konkrétna. Keď sa toho nebudeme báť, celkom prekvapivo zistíme, že budeme po cestách Božích kráčať i s mnohými, ktorých sme azda na nich ani nečakali.