“Pane Ježišu, ktorý si zomrel v náručí matky v bunkri v Charkove, zmiluj sa nad nami!” modlil sa v stredu na generálnej audiencii pápež František. Táto účasť na ľudskom utrpení je podstatným rysom synodálnej obnovy Cirkvi, po ktorej Svätý Otec volá. Nie, synoda nemá byť len nejakou novou iniciatívou, ktorú pod starostlivým dohľadom svojich pastierov organizujú v podstate uzavreté cirkevné spoločenstvá samé pre seba. Synodálne spoločenstvo, by malo byť “Cirkvou, ktorá sa neoddeľuje od života, ale berie na seba zodpovednosť za krehkosti a biedy našich čias, liečiac rany a uzdravujúc zronené srdcia Božím balzamom…” (príhovor pápeža Františka na úvod synody 9.10.2021). Táto zodpovednosť za biedy čias, ktoré práve prežívame, znamená stať sa dnes spojencami tých, ktorým bratovražedné “ruky Kaina” (viď citovaná modlitba pápeža) upierajú právo na slobodný život. Znamená to, neutiekať sa k výhovorkám, v ktorých pozadí je strach o náš vlastný osud, ale zo všetkých síl a podľa našich možností mať účasť na spravodlivom zápase bojujúceho ľudu Ukrajiny. Dať jasne najavo, že ich osud je a bude našim spoločným osudom. To je synodálna Cirkev, ktorá ide po cestách svojho Zakladateľa. František vo svojej modlitbe nás jasne upozornil, že Ten teraz trpí práve tam.