Hľadanie cesty synodálnej Cirkvi sa z Ríma opäť vracia k Božiemu ľudu po celej zemeguli. Účastníci októbrového zhromaždenia vo Večnom meste svoje úvodné slová súhrnnej správy z tejto biskupskej synody zakončili vyjadrením svojej túžby a nádeje, že to, čo zažili, sa premietne do kresťanských spoločenstiev a do celého sveta. A čo zažili? Píšu o tom, ako sa dokázali vzájomne počúvať a viesť úprimný dialóg. Teda čosi, čo v tejto dobe naozaj potrebujeme. A prečo to účastníci synody vracajú do “základne”? Aby to poslúžilo rastu dobrého semena Božieho kráľovstva.
Nie takého kráľovstva, o akom vo svojom príspevku v Trnave hovoril štátny tajomník ministerstva kultúry. To je totiž predstava, že je možné ľuďom vnútiť čosi, čomu by niekto chcel, aby verili. Komunisti tento prístup nazývali klérofašistickým. A v tom mali pravdu.
Synodálna cesta, na ktorú sme sa vďaka pápežovi Františkovi vydali, je celkom iná. Biblická reč o Božom kráľovstve je rečou o tom, k čomu možno dospieť iba cestou vnútorného presvedčenia. A svedectva tých, ktorí sa po nej usilujú kráčať. Lebo to Božie kráľovstvo podľa Ježišových slov neprichádza tak, že by sa dalo spozorovať. Pretože ono je medzi nami (Lk 17,21). A ako potom Ježiš pred Pilátom, tesne pred tým, ako si vypočul ortieľ smrti, zdôraznil, ono to jeho kráľovstvo vlastne ani nie je z tohto sveta. Synodálna cesta je poctivým hľadaním účinnejšieho spôsobu, aby semiačka tohto “kráľovstva v srdciach” klíčili a rástli medzi nami. Nie, aby panovali. Ale aby sa nám, a ľuďom, s ktorými nás život v našej vlasti a v tomto svete spojil, zmysluplnejšie a lepšie žilo.