V sobotu som so svojimi priateľmi oslávil šesťdesiat rokov svojho života, poďakoval som sa za ne Stvoriteľovi a poďakoval som sa aj im za spoločné chvíle, ktoré som s nimi strávil na ceste životom. Slová, ktorými som sa to pokúsil urobiť, sú tu:
Milí priatelia!
Narodil som sa v jedno sobotné popoludnie, pravdepodobne počas novoročného príhovoru prezidenta Antonína Zápotockého. V tom roku založili Varšavskú zmluvu a umrel Albert Einstein.
Keď som mal rok, sovietsky líder Nikita Sergejevič Chruščov odhalil Stalinov kult osobnosti, v ZSSR začal politický odmäk, v rámci ktorého v júni potlačili povstanie v Poľsku a v novembri ruské tanky rozdrvili protikomunistické povstanie v Maďarsku. Ja sa na to nepamätám. V tom roku sa tiež narodila moja sestra Táňa, takže z tých čo sú tu, ju asi poznám najdlhšie.
Keď som mal dva roky vypustili Rusi prvý satelit Sputnik I
V roku, ktorý som začal tretími narodeninami sa narodila moja manželka. John Lennon so svojimi spolužiakmi založil hudobnú skupinu The Quarrymen a na pápežský stolec nastúpil Ján XXIII. Do tohto obdobia spadajú prvé záznamy v mojej pamäti, ktoré dokážem časovo zaradiť, a to keď moji rodičia priniesli z pôrodnice môjho brata.
Štvrtý rok môjho života začal zavŕšením kubánskej revolúcie a vyhlásením Aljašky za 49. štát USA. Pápež ohlásil zvolanie II. vatikánskeho koncilu. Ja som sa vtedy zapájal do zápasov medzi bandami dvorov na Sokolskej ulici. Nespomínam si prečo a o čo sme sa bili, ale pamätám si, že to boli ľúte bitvy.
Keď som mal päť rokov vyhlásilo sa Československo novou ústavou za socialistickú republiku, Rusi sa pohádali s Číňanmi a prvých 900 amerických vojenských poradcov vycestovalo do Južného Vietnamu. Chruščov v tom roku trieskal topánkou po rečníckom pulte Generálneho zhromaždenia OSN a v novembri bol za amerického prezidenta zvolený John F.Kenndedy.
Dominantnou udalosťou môjho šiesteho roku bol začiatok povinnej školskej dochádzky. Vlastne odvtedy stále niečo musím. Nastúpil som do ZDŠ na Hlbokej ulici, kde sme ešte v predškolskom veku chodili občas na omšu do kaplnky, teraz tam už bola spoločenská miestnosť, v ktorej sme skladali iskričkovský sľub. Prvýkrát som tam jedol kaviár. Tieto udalosti si už pamätám celkom zreteľne. Tam som sa už v prvej triede spriatelil s Jurajom Clementisom, prasynovcom Vladimíra Clementisa, ktorého jeho komunistickí druhovia popravili. Juraj, alebo familiárnejšie Ceby, je tak vlastne mojim celoživotným priateľom, asi najdlhšie zo všetkých.
Keď som mal sedem rokov začal II.vatikánsky koncil, Alžír získal nezávislosť a svetom otriasla kubánska kríza. Pamätám si na rady pred obchodmi, ľudia si robili zásoby pre prípad vojny.
Z roku, v ktorom som dovŕšil svoj ôsmy rok si najintenzívnejšie pamätám ako zavraždili prezidenta Kennedyho. V tom roku umrel aj pápež a v koncile pokračoval jeho nástupca Pavol VI.
V deviatom roku sme sa presťahovali zo Sokolskej na Mišíkovu ulicu pod Slavínom. Oproti nám vtedy býval nejaký komunistický funkcionár Alexander Dubček. inak milý, len sa vždy zlostil, keď sme vzduchovkou strieľali vrabce.
V roku po desiatich narodeninách som už asi bol pionier, a ako takého ma vyslali do Pionierskeho, dnes Prezidentského paláca, aby som sa učil trúbiť. Na to, že som bol pionier by som asi nemal byť hrdý, ale priznávam, že trúbiť ma dosť bavilo.
Jedenástymi narodeninami som vstúpil do roka, v ktorom nám vedenie školy pomiešalo triedu, a do šiesteho ročníka nám rozbilo našu dovtedajšiu partiu. Dosť nás to vtedy naštvalo. Niekoľkí sme vystúpili z pionierskej organizácie a založili sme si vlastný štát, SPS – Spojený seňoritas.
Rok dvanástych narodenín naozaj nebol tuctový. Vo svete prebehla šesťdňová arabsko-izraelská vojna a u nás sa schyľovalo ku mocenskému zápasu v komunistickej strane i v spoločnosti. Ja som sa zhruba vtedy spoznal s Ferom Horváthom, už vtedy oduševneným hudobníkom a „šoumenom“. Zistili sme, že obaja chodíme do kostola a začalo naše celoživotné plodonosné priateľstvo.
Trinásť rokov som oslávil tesne predtým ako začala Pražská jar. Náš sused sa zrazu stal známym v celom svete a nás všetkých, i siedmakov na základnej škole, očarila politika. A dala nám tiež lekciu augustových tankov.
Ako štrnásťročného ma moji rodičia vyslali k strýkovi do Ameriky. Osem mesiacov som navštevoval strednú školu v pennsylvánskom Bethleheme. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť a v lete som musel riešiť aj otázku, kam chcem patriť. U nás totiž normalizácia pokročila a mne zrušili vycestovacie povolenie. Všetci ma tam nahovárali zostať. Lenže ja som cítil, že tam nebudem doma.
A tak som sa ako pätnásťročný vrátil. Komunisti ma už na Západ nikdy nepustili. Ale dostal som sa na gymnázium a môj otec začal organizovať kresťanský krúžok, v ktorom som sa spoznal s najbližším okruhom mojich celoživotných priateľov. Okrem Fera to bol Rudo Lesňák, ktorého som už poznal ako rodinného známeho a Boris Vaňo, športovec a tiež rodinný známy.
V roku mojich šestnástich narodenín sa k tomuto okruhu ešte pripojili ďalší spolužiaci z gymnázia Jano Filo, dnes profesor matematiky a Oliver Paradeiser, môj neskorší nekompromisný vedúci úradu. Krúžok, do ktorého sme chodili nebol svätuškársky, už vtedy sme uvažovali aj o tom, ako by sa mali kresťania správať v normálnom živote, čo by mali robiť i v politike.
Moje sedemnáste výročie otvorilo rok, v ktorom Henry Kissinger dotlačil svojho prezidenta k návšteve Číny a ja som zhruba vtedy spoznal ďalšieho zo základného okruhu mojich priateľov – Maroša Bišťana. Vlastne to bolo cez jeho dedka, starého pána Alexandra Macha, ktorého môj otec priviedol k nám a spôsobil malé rodinné zemetrasenie. Pre nás, puberťákov, to však boli nesmierne zaujímavé rozhovory, v ktorých sme dávali drzé otázky a dostávali trpezlivé odpovede.
Plne trestne zodpovedným som sa stal v roku, keď vo svete vrcholila vietnamská vojna a Veľká Británia vstúpila do EHS. My sme s Ferom v tom čase napísali svoju hudobnú operetu Sedem trpaslíkov a i s Cebym, Rudom, Oliverom a ďalšími kamarátmi sme ju v ďalšom roku i nahrali a prezentovali našim spolužiakom a kamarátom. Inšpirovala nás rocková opera Jesus Christ Superstar.
V roku, ktorý som otvoril svojimi devätnástimi narodeninami som maturoval a zapísal som sa na Národohospodársku fakultu Vysokej školy ekonomickej. Tam som sa spriatelil s ďalším mojim dlhoročným súputníkom Romanom Behúlom. V lete sme boli s našim najužším okruhom Fero, Rudo, Oliver, Jano a jeho brat Julo, Boris bicyklami v Juhoslávii. Na jeseň onoho roku sme sa s Ferom začali angažovať v kostole sv.Cyrila a Metoda. Postupne vznikol nielen spevácky súbor s vlastnými pesničkami, ale i pozoruhodné a celoživotné spoločenstvo. Hneď od počiatku sme tam stretli Boženku Mozolovú, Máriu Masarykovú, dnes Nagyovú, Máriu Vlasákovú, dnes Kováčovú a Paľa Šramka a postupom času aj ich dnešných manželov Paľa Kováča a Ondreja Nagya ďalších, Alžbetu Koleničovú Babuľu, sestru Maroša Bišťana a jej manžela Ivana, Paľa Kalinaya, Stana Dzurjanina a Martina a Magdu Kvasnicovcov. Niektorí sa objavili skôr v našich krúžkoch, podobne ako Martin Ponduša. Obe tieto aktivity sa čiastočne prekrývali. Bol to akčný rok.
V ďalšom roku som mal dvadsať a to, čo sa zakorenilo v predchádzajúcich rokoch utešene rástlo. Náš krúžok i spoločenstvo v Céčku. Pre hlbšiu informáciu odkazujem na odporúčanú literatúru, osobitne publikáciu „Céčko-Každý má svoj kúsok pravdy“. V tom roku sa v našom kostole pri spievaní pašií objavila nová generácia bohoslovcov. Krista spieval Marián Červený. Vtedy sme sa spoznali.
Tak to pokračovalo i potom po dvadsiatom prvom roku môjho života.
Svoje dvadsiate druhé narodeniny som oslávil v deň, keď bola zverejnená Charta 77. Udalosti po nej, osobitne vyšetrovanie, ktoré viedlo k smrti signatára Charty filozofa Jana Patočku nás s Ferom inšpirovali k ďalšej rockovej opere, tentokrát s politickým podtextom, ktorú sme nazvali Arto. S Rudom sme zas začali točiť 8mm kamerou filmy a postupne sme nakrútili politický thriller „Malá októbrová socialistická revolúcia“, horor „Démon“, historický film „Aurrrŕ – život a dielo“ a niekoľko ďalších.
Dvadsať tri rokov som mal, keď som zavŕšil svoje štúdium na VŠE. V tom roku zobrali v Céčku súhlas pátrovi Doležalovi, nášmu duchovnému predstavenému, a spoločenstvo čelilo ťažkej skúške. Na záver roka som narukoval na základnú vojenskú službu.
Svoje dvadsiate štvrté narodeniny a takmer celý nasledujúci rok som strávil vo vojenskom útvare VÚ 4425 v šumavských Prachaticiach ako veliteľ tankovej čaty. Nebol som tam rád, ale bola to pre mňa veľká škola pre ďalší život. Zástupcom veliteľa pluku bol vtedy mladý nadporučík Zdeněk Zbytek, ktorý neskôr v roku 1989 ponúkal komunistom armádu, aby urobila poriadok, a dnes je vojenským poradcom českého prezidenta.
Tesne predtým, ako som oslávil dvadsať päť rokov som sa vrátil do Bratislavy a Rusi vpadli do Afganistanu. Ja som nastúpil na Útvar hlavného architekta Bratislavy a spoznal som moju budúcu manželku Dagmar a jej brata Emila Arvaya.
S Dagmar som sa oženil o rok neskôr ako dvadsaťšesť ročný. Je neskutočne skvelá a má so mnou väčšiu trpezlivosť ako mám so sebou ja sám. Bol to rok, v ktorom spáchali atentát na pápeža Jána Pavla II. a egyptského prezidenta Sadata. Prvý sa nevydaril, druhý áno. V Poľsku vyhlásili komunisti výnimočný stav.
V ďalšom roku som sa zapísal na Právnickú fakultu a pozoruhodnou hrou osudu som sa tam aj dostal. Študoval som popri zamestnaní a popri postupne prichádzajúcich našich štyroch deťoch.
V rokoch, keď som oslávil svoje dvadsiate ôsme, deviate, tridsiate a tridsiate prvé narodeniny to všetko pokračovalo. Narodili sa nám deti Anna, Kristína, Ivan a Andrej, ja som pracoval, študoval, a naše kresťanské aktivity v krúžkoch a spoločenstvách pokračovali. V tom čase som sa spoznal s Jánom Čarnogurským. Bolo to na nejakom stretnutí s poľskými katolíckymi publicistami, ktoré organizoval môj otec, a potom sme sa stretávali, spravidla som mu niečo doniesol od otca, alebo naopak.
Tridsaťtri rokov som oslávil v roku 1988. Zakončil som právnickú fakultu a absolvoval som asi štvortýždňové vojenské manévre. Moja príprava na revolučné prevzatie moci bola zavŕšená.
Nežná revolúcia prišla v roku, ktorý som otvoril tridsať štvorkou. Vtedy som sa spoznal s ďalšími priateľmi z politiky: Jánom Budajom a Františkom Mikloškom. Dnes si už málokto uvedomuje, akú odvahu potrebovali ľudia z komunistického disentu, mne vtedy neskutočne imponovala a dodnes si ju vážim.
Tridsať päť rokov som mal, keď ma vtiahol vír revolučnej politiky. V januári ma do Prahy povolal Ján Čarnogurský. Tam som stretol Allana Böhma, ktorý bol vedúci jeho kabinetu. V rodiacej sa kresťanskodemokratickej politike som sa hneď od počiatku zoznámil aj s Janovým bratom Ivanom Čarnogurským a s Martinom Laukom, neskorším federálnym generálnym prokurátorom. V júnových voľbách som bol zvolený do Federálneho zhromaždenia, kde sa začalo naše priateľstvo s Jozefom Kloknerom. Myslím, že jeho prostredníctvom som sa potom zoznámil aj s Julom Brockom, poslancom SNR a Jozefom Hincom, ktorý sa angažoval v biznise a bol tiež „odchovancom“ pátra Doležala. V tom roku som sa zoznámil aj s ďalším z bratov Mikloškovcov Jozefom, podpredsedom federálnej vlády a jeho asistentom Jozefom Bačom. V zápasoch o podobu kresťanskej demokracie sme sa spriatelili i s Jankom Petríkom, ktorý sa stal ústredným tajomníkom KDH a Vincom Hegedušom. Zrejme už v tom období sme sa spoznali aj s Petrom Machom.
Nový rok, v ktorom som potom dovŕšil tridsať šesť rokov, sme potom už mohli oslavovať spoločne s Janom Čarnogurským, Julom Brockom a Petrom Kresánkom, bratislavským primátorom spoločne, pretože mať vtedy narodeniny znamenalo skoro vstupenku do KDH.
Keď som mal tridsať sedem rokov zaregistroval som nesmierne vitálneho Mikuláša Dzurindu. Pamätám si ako bol v česko-slovenských rokovaniach v Milovách jediný zo slovenských ekonómov schopný argumentovať voči Klausovi. V tom roku som na niekoľko mesiacov prijal zodpovednosť za rezort spravodlivosti, a po nie príliš vydarených voľbách som potom doslúžil vo Federálnom zhromaždení až do trpkého konca Československa.
Tridsať osem rokov ma zastihlo už v samostatnej Slovenskej republike, opozícii a mimo ústavnej funkcie. Trochu sme sa venovali Rómom, trochu komunistom a Maďarom, a tak sme potom o rok neskôr, keď som mal 39, našli celkom prekvapivo trhlinku v Mečiarovej vládnej mašinérii a povalili sme ho. Vo vláde Jozefa Moravčíka, bohužiaľ naozaj a chybne dočasnej, sme sa zoznámili s Ľubom Romanom, podľa mňa najlepším ministrom kultúry akého Slovensko malo. Potom ale znova vyhral Mečiar a krátke obdobie nádejí sa skončilo.
Po štyridsiatke nasledovali štyri roky tretej Mečiarovej vlády. Obdobie, ktoré bolo pre Slovensko katastrofou. Jej následky pociťujeme dodnes.
Mečiar bol zdatný protivník, dlho hral na Slovensku s bielymi figúrkami, ale i my sme boli učenliví, a napokon sme garde obrátili. Dostali sme ho do defenzívy, a v roku, keď som dovŕšil štyridsať tri rokov sme ho v jesenných voľbách zastavili. Zrodila sa prvá Dzurindova vláda a Slovensko sa znovu dostalo do hlavného prúdu európskej politiky.
Dnes má ešte málo ľudí guráž povedať, aké požehnanie znamenali pre našu vlasť dve vlády Mikuláša Dzurindu. Mal som tú česť v nich slúžiť nejaký čas ako minister vnútra, to keď som mal 47 a 48 rokov a potom v roku pred päťdesiatkou ako minister obrany. Napriek našej vtedajšej nezhode, kvôli ktorej som napokon z vysokej politiky vypadol, som presvedčený, že hlavne vďaka húževnatosti predsedu vlády, a neskromne si myslím, že i intelektuálnym príspevkom nás všetkých ostatných, sa príbeh Slovenska stal vtedy skutočnou „succes story“. A dodnes z toho všetky vlády ešte čerpajú.
Po mojej päťdesiatke som bol ešte dva roky poslancom slovenského parlamentu ale bez skutočného politického vplyvu. Ponevieral som sa po džungli slovenskej politickej scény, založil som dve strany, čo sa nedostali do parlamentu, až som napokon v päťdesiatich piatich zakotvil tam, kde som začal. V kresťanskej demokracii. V týchto turbulenciách ma sprevádzali okrem mnohých iných predovšetkým Ľubo Vlčák a Michal Tinák. Oboch som poznal už dlhý čas, ale predovšetkým v tomto období sme sa veľmi zblížili.
V posledných desiatich rokoch som sa usiloval o istý odstup od politiky. Kým sa do nej nevrátia skutočné témy, začal som sa venovať vytrvalostnému behu. Svoj prvý maratón som zabehol, keď som mal 53 rokov a odvtedy som ich zabehol šestnásť.
Milí priatelia, som rád, že sme sa v priebehu týchto šesťdesiatich rokoch stretli, vykonali sme veľa zaujímavého, pekného a verím, že i dobrého. Je to naše spoločné dielo a dnes, keď je príležitosť trochu bilancovať, sa mi žiada povedať, že to bola skvelá príprava na to, čo nás v budúcnosti čaká.
Teraz to ešte len roztočíme, priatelia!