Dnes je to mesiac, čo Putinovo Rusko prepadlo Ukrajinu. Hrdinská obrana ukrajinského ľudu, ale aj rýchla a jednotná reakcia štátov NATO a Európskej únie v podobe politických a ekonomických sankcií, aké v histórii nemajú obdobu, zabránili okupačným vojskám, aby naplnili politické a vojenské ciele kremeľských jastrabov. Vojna sa za ten mesiac premenila na krvavý konflikt, ktorý sa zďaleka netýka len jeho dvoch priamych účastníkov. Putin do neho zatiahol, i keď v rozličnej miere, celý svet. Preto by sa štáty slobodného sveta mali čo najskôr dohodnúť, aké sú naše spoločné politické zámery. Naše priority, o ktoré by sme sa mali usilovať nasadením primeraných politických, ekonomických a i vojenských prostriedkov.
Myslím si, že prvou prioritou by malo byť zastavenia masakru civilného obyvateľstva. Vyzýva k tomu aj pápež. Keby štáty NATO našli odvahu konať, tak sa to dá veľmi rýchlo. Každý deň vajatania lídrov západného sveta stojí stovky životov ukrajinských civilných osôb, vrátane žien a detí. Poľský návrh mierových síl by bol účinným nástrojom a skutočnou odpoveďou na humanitárnu katastrofu, ktorá sa nám deje priamo pred očami. Druhým zásadným politickým zámerom, v ktorom by mali štáty NATO a EÚ Ukrajincom účinne pomôcť, je vyhnať ruské vojská zo všetkých okupovaných území. A tretím cieľom Západu by malo byť urýchlené prijatie Ukrajiny do našich politických, ekonomických a obranných štruktúr. Vybojovali si to. Keď je niekto ochotný za niečo aj umrieť, asi to naozaj chce a netreba ho šikanovať s kadejakými administratívnymi kritériami.
Až po naplnení týchto troch politických cieľov by mal Západ pristúpiť na rokovanie s Ruskom. Pokiaľ ide o samotného Putina, jeho odchod by nemal byť politickým zámerom Západu. S ním sa musia vysporiadať samotní Rusi.