I počas predvolebnej kampane by sme si mali zachovať cit pre mieru. Zdravý rozum. A podľa toho hodnotiť aj to, čo ponúkajú politické strany. Veľká časť ich sľubov je taká, že keby ich naozaj mysleli vážne a keby nedajbože získali mandát na to, aby svoje sľuby všetky splnili, tak by v tom lepšom prípade rozvrátili verejné financie. V tých vážnejších prípadoch aj štát. My vieme, že sľubujúce strany to nemyslia celkom vážne a ony vedia, že my to vieme. I tak to ale robia, hoci je to tak trochu nečestné, ale je to účinné. Celkový umelecký dojem zo všetkých tých billboardov a nezodpovednej straníckej sľubotechny však napokon je, že všetko, čo tu máme je zlé, môžu za to tí, čo tu boli buď teraz, alebo tí pred nimi, alebo všetci, a spasenie príde iba, ak dáte hlas nám, čo prichádzame teraz a s nami sa všetko nadobro zmení. A neostane ani kameň na kameni, dodal by som biblicky. Úplne mi tu chýba pokojný hlas, že sú veci (a nie je ich málo), ktoré by bolo ľudsky, civilizačne a i kultúrne potrebné zachovať. Alebo sa dokonca k čomusi, čo sa osvedčilo, a čo sme obetovali v prospech vecí, ktoré toho neboli hodné, nehanbiť aj vrátiť. Viem, je to konzervatívne. Ale najpoctivejší konzervatívec, ktorého som mal potešenie v živote stretnúť, Roger Scruton, občas pripomínal, že dobré veci je ľahké zničiť, ale vyžaduje to veľa práce, času a invencie ich vytvoriť. Takéto uvážlivé slovo mi tu 38 dní pred voľbami trochu chýba.