Úžasný pápež Ján po polovici minulého storočia odštartoval epochálnu premenu vzťahu Cirkvi k modernému svetu. Jeho obľúbený výraz “aggiornamento” bol výzvou pre Kristových učeníkov tejto doby, aby oslobodzujúce posolstvo Jeho života, smrti a zmŕtvychvstania odovzdávali všetkým bratom a sestrám na tomto svete spôsobom, akému budú lepšie rozumieť. Odštartoval koncil, ktorý sa vydal hľadať i konkrétne cesty, ako to urobiť. Bol to pápež veľkej nádeje. A predsa, ako človek slobodného sveta, nie celkom rozumel tomu, čo sa odohrávalo za Železnou oponou. Niežeby o tom nemal poznatky, ostatne slúžil ako nuncius nejaký čas v Bulharsku. Ale jeho dobromyseľné srdce hľadalo liek na koncentrovanú nenávisť, ktorá tvorila základ marxistického vysvetľovania sveta a premietala sa do imperiálnych záujmov komunistického bloku. A treba konštatovať, že v období jednej z najväčších kríz vtedy prebiehajúcej studenej vojny, to bol trochu (dosť) naivný liek. Jeho encyklika “Paccem in terris” (Mier vo svete) bola pekná, milá a i tuto, na východnej strane barikády sa páčila. Ale s ňou sa bohužiaľ studená vojna prekonať nedala. Naopak, u nás sa stala mottom a názvom nedôstojného hnutia niektorých katolíckych kňazov, kolaborujúcich so štátom, ktorého neskrývaným ideologickým zámerom bolo odstrániť náboženstvo. Teda aj ich. Bol to vlastne podraz voči tisícom ich statočných väznených a prenasledovaných oltárnych spolubratov a státisícov veriacich, z ktorých režim urobil občanov druhej kategórie.
Podobne dobromyseľné, ale zároveň naivné mi pripadajú niektoré postoje súčasného rímskeho biskupa z Argentíny voči ruskej agresii na Ukrajine. Hoci i on je úžasný pápež. Fascinuje ma, ako nadviazal a rozvinul to, čo začal jeho predchodca spred šiestich desaťročí pokiaľ ide o život a poslanie Cirkvi v súčasnom svete. Ako sa usiluje to Jánovo “aggiornamento” v súčasnom synodálnom procese vyviesť spoza múrov Vatikánu k celému Božiemu ľudu. Ale na zastavenie ruskej vojny voči Ukrajine František neponúka použiteľný recept. Nerozumie, že s postkomunistickým ruským monarchom sa dohodnúť nedá. Z Argentíny vyzerala aj marxistická revolta zrejme inak, ako sme ju zažili na vlastnej koži my, keď sa dostala k moci. S politikou založenou na nenávisti sa bohužiaľ po dobrom dohodnúť nedá. Ani Osmanskú ríšu, ktorá sa pred niekoľkými storočiami predrala až do strednej Európy, nebolo možné zastaviť inak, ako vojenskou silou. Dialóg s ňou viedli len veľmoži, ktorí z toho chceli vyťažiť prospech iba pre seba a bola to v podstate zrada na obrane vtedajšej európskej civilizácie. Také vtedajšie “Paccem in terris”. Všetko má svoj čas, píše biblický Kazateľ, a ako ďalej medzi iným píše “je čas vojny i čas pokoja.” Nikoho normálneho to neteší, ale my žijeme časy vojny. S Calverom sa v nezabudnuteľnom westerne (s japonským námetom) inak nedalo. Bolo ho treba poraziť.