Zdá sa, že európske demokratické štáty v týchto horúcich letných dňoch iba čakajú, kde a kedy príde ďalší úder. A akú bude mať podobu. Nasadenie bezpečnostných zložiek, osobitne pri masových podujatiach, je také, aké azda nebývalo nikdy v minulosti, ale útočníci sa im vysmievajú: udrú inde. A inak, ako minule. Inak ako predpokladajú stále sa rozširujúce bezpečnostné opatrenia. Povedané šachovou terminológiou, ťahajú prví. Majú biele figúrky. Demokratická moc na to iba reaguje. Treba uznať, že v niektorých prípadoch už aj dosť rýchlo a účinne. Ibaže vždy neskoro. Pretože tragédia už nastala. Márne bezradní demokratickí politickí vodcovia apelujú, že útočníci nás nedonútia zmeniť náš životný štýl. Že sa nedáme zastrašiť. Realita je taká, že sily konfrontácie a nenávisti sú navidomoči na vzostupe. Slobodná spoločnosť je ohrozená stále viac, a to tak zvonka, ako aj zo svojho vnútra. A ak nechceme, aby myšlienku otvorenej spoločnosti založenej na slobode človeka tieto hrozivé tendencie načisto rozvrátili a uvrhli ju do nekontrolovateľnej konfrontácie, musíme sa rozísť s praxou, ktorá iba reaguje. Musíme prestať ťahať iba čiernymi figúrkami.
Mnohí by mohli namietať, že sa to nedá v situácii, keď sú konkrétni protivníci, kým neudrú, neviditeľní. A zdá sa, že majú kus pravdy, lebo väčšina z útočníkov doterajších teroristických útokov v Európe nebola v žiadnej z evidencií potenciálne nebezpečných osôb. Dalo sa vôbec v takom prípade predísť tragédiám?
Myslím si, že práve v tomto bode sa demokratickí lídri nechali zatlačiť do defenzívy. Mobilizujú strážcov, reagujú na útoky, ale boja sa prejsť do protiútoku. Akoby sa spoliehali na to, že teroristom časom zájde chuť pokračovať. Ibaže to sa nestane. Ak sa demokratická moc neodhodlá ku rozsiahlej protiteroristickej ofenzíve, vydesení voliči budú postupne voliť fašizoidné politické sily, ktoré sa do boja s terorizmom pustia nastolením vlastného teroru.
Nikto nemôže obviniť niekdajšieho britského premiéra Winstona Churchilla z toho, že by nebol verný základným pilierom, na ktorých stojí slobodná spoločnosť. Práve naopak. Bol čas, keď bol jediným demokratickým lídrom v ľútom zápase o tieto piliere. V decembri 1939 v nóte týkajúcej sa zastavenia nórskych dodávok železnej rudy Hitlerovi však napísal: „…bojujeme o návrat vlády zákona a ochranu slobody malých krajín. Naša porážka by znamenala príchod veku barbarského násilia a stala by sa osudnou nielen pre nás, ale i pre nezávislosť každej malej krajiny v Európe… máme právo, sme dokonca zaviazaní povinnosťou ustúpiť dočasne od niektorých ustanovení práve tých zákonov, ktoré sa usilujeme upevniť a znovu potvrdiť… Nebolo by správne ani rozumné, aby agresor mal získať jednu skupinu výhod pošliapavaním všetkých zákonov a druhú skupinu tým, že by sa schovával za vrodenú úctu, akú majú k zákonu jeho protivníci. Nás musí viesť skôr ľudskosť ako legalita. Toto všetko rozsúdi história. My teraz čelíme udalostiam.“ To nebol machiavelistický pragmatizmus. Churchill tu rozlišoval medzi tým, čo bolo životne dôležité, a tým, čo je inak veľmi významné, ale vo chvíli najvyššieho ohrozenia musí dakedy ustúpiť nabok. Mal preto odvahu konať, lebo bol presvedčený, že v takejto situácii „konečným sudcom je naše vlastné svedomie.“ (Winston Churchill: Druhá světová válka, I.díl, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1992, str.494/495)
Chopiť sa iniciatívy v boji proti terorizmu vyžaduje zmenu mentality presne tohto druhu. Demokratickí lídri by tu nemali opatrne habkať, aby sa niekoho nedotkli, pretože sme vo vyspelej otvorenej spoločnosti ohľaduplní ku každému, i ak je to niekto, kto takúto spoločnosť nechce. Keď je ohrozená samotná jej existencia, tak jej účinná ochrana znamená naučiť sa rozlišovať medzi tým, čo je pre jej obranu životne dôležité a tým, čo musí vo chvíli zápasu na život a na smrť dočasne ustúpiť.
V súčasnom štádiu zápasu o slobodnú spoločnosť sú podľa mňa potrebné tri zásadné politické kroky. Po prvé musíme hľadieť realite smelo do očú. Ani zásady politickej korektnosti, ani ohľady na záujmy, či hodnoty, ktorých význam vo chvíli najväčšieho ohrozenia nepatrí k životne dôležitým, nás v tom nemôžu obmedzovať. Po druhé, musíme si byť vedomí, že agresora nemôže zastaviť nič iné, iba sila. Inteligentne a uvážlivo použitá, ale bez nej to nepôjde. A nielen vtedy, keď sa bránime útoku, ktorý už nastal, ale predovšetkým preventívne. Aby nás ďalší útok nezaskočil vo chvíli a na mieste kde a keď nečakáme. A napokon po tretie, účinnú a ofenzívnu obranu slobodnej spoločnosti možno budovať len v globálnom kontexte štátov, ktoré takúto hodnotu vyznávajú. Aspoň v európskom meradle. Potrebujeme účinný európsky obranný pakt, ktorý bude zameraný i na hrozby nevojenského charakteru.
Kresťanskí demokrati v Európe i u nás na Slovensku, by mali mať odvahu na takúto mentálnu zmenu svojej bezpečnostnej politiky. Zmenu, ktorej podstata bude v tom, že v boji so zákerným protivníkom slobodnej spoločnosti začneme hrať s bielymi figúrkami. Kresťanskí demokrati by mali mať silu nastoliť takúto zmenu nie preto, aby vyhrávali voľby, ale preto, aby poskytli účinnú ochranu svojim národom a našej civilizácii. Ak sa im to podarí, tak nemám obavy o budúcnosť otvorenej spoločnosti, a napokon potom ani o volebný výsledok kresťanských demokratov.