Františkova idea synodálnej Cirkvi je všetko jen nie konzervatívna vízia. Práve naopak. Ak sa doteraz v cirkevnom prostredí zdôrazňovala tradícia, stálosť, ba až nemennosť, podstatou synodality je pohyb. Pápež hovorí, že najvnútornejším obsahom tohto pojmu je spoločné kráčanie Božími cestami v tomto svete. A keď sa hýbeme, stále prichádzame inam. Je to cesta, ktorá prináša neustále zmeny. Ale myslím si, že je to aj návrat k spôsobu, ako k tradícii svojho národa svojho času pristupoval Ježiš. Rešpektoval Zákon a prorokov, ale neváhal v prípade potreby povedať, že ony sú tu pre človeka, nie človek pre ne. Myslím si, že ani teraz, po dvoch tisícročiach pápež nemá na mysli nejakú dramatickú reformu hierarchického usporiadania cirkevných štruktúr a pravidiel. Pre administrovanie jej globálneho i miestneho spoločenstva sú tieto štruktúry a pravidlá potrebné. Cirkev po celé tisícročia budovala a stráži túto tradíciu, istý poriadok a aj určitú disciplínu, bez ktorej sa nám inak život rozsype. Synodálny prvok v nej však má cieľavedome živiť aj inú dôležitú hodnotu, ktorá sa v trochu zatuchnutom prostredí starých poriadkov neraz vytráca, a tou je sloboda. Píše o nej Apoštol národov. Bez nej by sa kresťanstvo nestalo svetovým náboženstvom. Bez nej by kresťanstvo neposkytovalo odpovede na existenciálne otázky nášho života, lebo vieru v to, že ony odpovedajú i na môj, či tvoj konkrétny prípad ani mne, ani tebe, ani nikomu nemôže nikto vnútiť. Synodálny prvok v živote Cirkvi je o tejto slobode. Je to liberálny prvok, ktorý kedysi do židovského zákona priniesol Majster z Nazareta, a ktorý potrebuje aj Cirkev.