Ktovie ako hľadeli vo Varšave v septembri 1938 na udalosti okolo Mníchovského diktátu? Hitler si vzal vtedy na mušku Československo. Poľskú vládu to asi veľmi nevyrušovalo. Netýkalo sa ich to. Namiesto toho, aby začali posilňovať vlastnú obranu, ulakomili sa na úvahy o tom, či by pri trhaní koristi, nemohli získať čosi aj oni. Netušili, že presne o rok sa obeťou nenásytného diktátora stane Poľsko. Bránilo sa statočne, ale ich skutočná obrana trvala asi desať dní. Necelý mesiac po vpáde nacistických a neskôr i sovietskych vojsk Poľsko kapitulovalo. Veľmi podobne sa správa i slovenská vláda v konfrontácii s udalosťami na Ukrajine v súčasnosti. Akoby sa nás to nijako nedotýkalo.
Mníchovské trhanie Československa bolo jasným porušením všetkých princípov medzinárodného práva. Vedeli to všetci. Signatári i vlády okolitých štátov. A Hitler v tom už nebol žiaden nováčik. Pripojil k ríši suverénne Rakúsko, zabral územia pod medzinárodnou správou, vo svojej domovine nastolil totalitný režim, a hlavne, v neskutočnom rozsahu zbrojil a cvičil svoju armádu. Svojich ustráchaných partnerov však v bavorskej metropole ubezpečoval, že toto, teda sudetské územia Československa, je už všetko. Ďalej vraj už nepôjde. Chce mier, a toto mala byť cena zaň.
Ani Putin nehovorí nahlas a otvorene, čo naozaj chce. Iba ten, kto vidieť nechce, však nevidí fakty. Zabral Krym, ktorý je súčasťou územia suverénneho štátu Ukrajina. S argumentáciou, na ktorú by mohol byť hrdý aj Konrad Henlein v roku 1938. Anexia Krymského polostrova je rovnakým porušením medzinárodného práva akou bolo oklieštenie Československa.
Deštrukčné procesy smerujúce k rozkladu Ukrajiny však pokračujú. Rusko na jednej strane tvrdí, že s tým nemá nič spoločné, na druhej strane hneď za hranicami demonštratívne prezentuje svoju ozbrojenú moc a obviňuje Západ, že celý ten chaos vyvolali Spojené štáty a Európska únia. Ani sa príliš nepozastavuje nad tým, že tí, čo prví zdvihli zbrane a začali s násilím, boli takmer všade odporcovia vlády v Kyjeve a prívrženci Ruska. Dosť nepravdepodobné, že by ich k tomu motivovali Američania. Výsledkom však je, že napätie, chaos a konflikty sa postupne premieňajú na ozbrojený zápas.
A tu sa jasne ukazuje, že Rusko je naň už dobre pripravené. Modernizovalo svoju armádu, dokáže mobilizovať svojich prívržencov na svojom území, ale i za hranicami, vedie veľmi efektívnu a ofenzívnu informačnú kampaň, v ktorej sa ruské záujmy prezentujú ako legitímne, a postoje a činnosť Kyjeva, či Západu za zištné a pochybné. Z verejnej diskusie i u nás je zrejmé, ako dokáže byť táto vojnová propaganda Moskvy úspešná.
V tejto situácii by každá prezieravá vláda mala uvažovať nad schopnosťou štátu sa brániť. Nevyrušuje ma, že slovenská vláda sa príliš neangažovala pri odsúdení ruskej agresie. Sme trochu malí na to, aby sme slovami zmenili beh sveta. Ale to neznamená, že keď nebudeme tigra dráždiť, tak nás tiger nechá na pokoji.
Môžeme sa samozrejme spoliehať na medzinárodné právo a na to, že politicky sme súčasťou Európskej únie a rozličných medzinárodných politických organizácií. Z dejín však poznáme, že ak za politikou, predovšetkým tou zahraničnou a medzinárodnou, nestojí akcieschopná ozbrojená moc, tak ju agresor, ktorý ide za svojimi geopolitickými víziami, nebude brať vážne.
Slovensko môže svoju obranu, ktorá by sa mohla oprieť o reálnu ozbrojenú moc, zakladať jednak na svojej účasti v spojeneckej aliancii NATO a jednak na svojej vlastnej vojenskej sile.
A práve v tomto bode sa súčasná vláda správa, akoby ani nechcela Slovensko brániť. Jej predseda cez médiá odkazuje partnerom v aliancii, ktorej sme členmi so všetkými právami i záväzkami, že keby od nás náhodou bolo potrebné niečo aj požadovať, tak nech s nami radšej nerátajú.
A ten istý ministerský predseda tiež opakovane vyhlasuje, že výdaje na obranu nemieni zvýšiť. Teraz však už nejde len o náš záväzok v aliancii. Ide predovšetkým o to, že ohrozenie je dnes podstatne vyššie než bolo kedykoľvek od vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Je to hazardovanie so životnými záujmami našej vlasti. Pritom ešte je čas, aby sme modernizovali a zvýšili údernosť našich ozbrojených síl. Ale to treba do nich investovať. Je i čas prehlbovať akcieschopnosť a pripravenosť systému kolektívnej zodpovednosti NATO, ktorého sme členom. Ale to treba byť pripravený plniť aj záväzky, ktoré bolia. A do tretice, je ešte čas, aby sme naše členstvo v Európskej únii využili na to, aby za politickou a ekonomickou integráciou, stála i akcieschopná ozbrojená moc. Nepremárnime tieto mesiace!