Milí priatelia,
stretávame sa tu, aby sme si pripomenuli pátra Jozefa Doležala. Tu preto, lebo páter slúžil niekoľko rokov aj v tomto kostole, a dnes preto, lebo presne takto, 20.novembra 1949 sa stal kňazom. Bol to vtedy sviatok Krista kráľa, a bolo to v celkom neobvyklom termíne, lebo bolo otázne, či by sa v riadnom čase, teda v júni nasledujúceho roka, vysviacka ešte uskutočnila. A urobili dobre. Pretože 13.apríla 1950 pristúpila štátna moc k likvidácii reholí. Páter to teda akoby zázrakom ešte stihol. Jeho dramatická životná púť bola plná takýchto podivuhodných zásahov Veľkého scenáristu. Boli by sme tu dlho, keby sme si ich chceli vypočítať všetky. Chcem preto pripomenúť iba jeden rys pátrovej služby. Asi dosť dôležitý, lebo o ňom píše vo svojom liste Korinťanom aj Apoštol národov. A pritom aktuálny, lebo som si ho veľmi živo uvedomil pred desiatimi dňami. A to paradoxne, pri komunálnych voľbách.
Nechcem veľmi ťahať politiku do kostola. Ale to, ako sa správame v spoločenstve ľudí, žijúcich v tomto meste, i v tomto štáte, či na tomto svete, nám, ani ako kresťanom, nemôže byť ľahostajné. I keď sa raz chceme dostať do našej nebeskej vlasti, cesta k nej vedie i cez túto našu, pozemskú. A vôbec nie je jedno, čo v tejto nedokonalej, ale našej vlasti robíme. Preto mi, prosím nezazlievajte, ak tu teraz pripomeniem, čo napokon všetci viete, že práve pred tými desiatimi dňami, sme ako občania nášho mesta, vystavili nelichotivú faktúru politickým stranám. Môžu sa naparovať ako chcú, a pretekať sa medzi sebou, ktorá skončila o chlp lepšie, nedá sa zakryť fakt, že víťazom komunálnych volieb sa stali nezávislí. Strany dostali na frak.
A viete prečo to tak je, milí priatelia? Lebo tí rozliční aktivisti, takzvaní nezávislí, dokázali aspoň vytvoriť zdanie, že im ide o toto mesto. O niečo viac, než len o seba. A naopak politické strany sú dnes v hlbokej kríze. Ani náhodou si, dokonca ani ich vlastní voliči nemyslia, že by im šlo o niečo viac ako o vlastný stranícky prospech. Je to alarmujúce, lebo zdravý demokratický štát potrebuje dôveryhodné politické strany, schopné sformulovať program, presadzovať ho a napokon aj zaň niesť zodpovednosť. Lenže partajníctvo, teda straníckosť, ktorá slúži iba prospechu strany, to je presný opak. A tak nečudo, že ako voliči hľadáme experimenty.
Tu ale už môj politický exkurz končí. Dovolil som si ho preto, lebo mentalita straníckosti neobchádza ani náboženské a cirkevné spoločenstvá. Už za Kristových čias čelil náš Majster trom takýmto „partajným“ prúdom. Farizejom, ktorí sa pokrytecky predvádzali ako dokonalí, ale národu nepomohli ani zamak. Saducejom, ktorí sa servilne pchali kamsi vládnucej rímskej moci a mali z toho samozrejme vlastný prospech. A napokon zelótom, ktorí sa tvárili principiálne, avšak hnali ľud do konfliktu s mocou, ktorý vyvrcholil vyvrátením Jeruzalema a národnou katastrofou. Prečo to robili? Partajná mentalita totiž zabezpečovala jej nositeľom, bez ohľadu na to, či to boli jedni, druhí alebo tretí, honor a významné postavenie. Nečudo, že Ježiš sa najtvrdšie zrazil práve s touto mentalitou. A skončil na popravisku. Ona vie byť nemilosrdná.
Partajnícka mentalita je nebezpečná. Rozkladá to, čo by malo byť dobré. Pretože uprednostňuje pred tým, čo je hlavné, niečo čo sa týka uzavretej skupiny. Nejakej elity. Dakedy celkom malej a zdanlivo mravne bezúhonnej. Ale iba pre seba.
Spomínam si, ako sme v lete v roku 1976, za hlbokej normalizácie, s Ferom, Jožkom Vlasákom a mojim bratom Martinom robili hrebeňovku Nízkych Tatier. Cestou sme stretli nejakú našu spriaznenú katolícku partiu, ktorá šla po rovnakej trase. Fero sa s niektorými z nich poznal, a tak sa veľmi potešil, že sa stretávame a môžeme azda ísť kúsok aj spolu. Myslím, že šlo o nejaký krúžok, ktorý si cestou robil duchovné cvičenia. Ibaže si spomínam aj na to, ako som z ich strany vtedy zacítil, že my k nim nepatríme.
A presne toto je moment, v ktorom sa dostávam k pátrovi Doležalovi. Ujovi Jožkovi, ako mu hovorili moje deti, keď boli malé. Nikdy, on nikdy nebol stranícky. Spoločenstvo, ktoré budoval bolo absolútne otvorené. Do „Céčka“ prichádzali a odchádzali ľudia, niektorí tam zotrvali roky, iní tam boli raz, alebo len pár krát. Mnohí sme si nepoznali ani priezviská. „Čo nevieme, to z nás nevytlčú,“ hovorievali sme si tak trochu zo žartu, keďže sme žili pod drobnohľadom štátnej bezpečnosti. Ako všetci. Ale tu nešlo o bezpečnostné opatrenie. Bol to zásadný rys pátrovej činnosti. Nevytváral uzavretú skupinu. Nerobil nič tajne. Jeho pastorácia, jeho organizačná činnosť, to všetko bolo vždy otvorené.
Stranícka mentalita nie je ničím novým. A je asi čímsi, čo našu zranenú ľudskú prirodzenosť často pokúša. Kto by nikdy nezatúžil stať sa členom nejakej privilegovanej skupiny? Veď od Pavla vieme, že to tak bolo už aj medzi prvými kresťanmi! Poznáme, ako rozhorčený píše, že mu oznámili, ako ich rozkladala stranícka mentalita: „…každý z vás hovorí ´Ja som Pavlov,´ ´Ja Apollov´ ´Ja zasa Kéfasov´. Im všetkým Apoštol národov odpovedá: „a ja Kristov“ (1Kor 1,12)
Tento rys otvorenosti vo svojej činnosti bol pre nášho pátra Doležala charakteristický. A bol asi dôležitejší ako sme si vtedy uvedomovali. A je stále aktuálny.
I on bol Kristov.