“Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.” (Ž 95, 1-2. 6-7. 8-9) Keď som dnes počúval v kostole starozákonný žalm, spomenul som si na dominikánskeho mnícha Girolama Savonarolu, ktorý v 15.storočí sfanatizoval Florenciu, práve preto. lebo bol presvedčený, že počúva Boží hlas. Jeho strhujúce kázne roky kritizovali korupciu a ďalšie veľké hriechy vo vtedajšej spoločnosti a i vo vtedajšej Cirkvi. Jeho rozhorčenie bolo nepochybne spravodlivé. Ibaže jeho srdce sa zatvrdilo. Zdrvujúca kritika pomerov ho vyniesla i k politickej moci. Zaviedol vo vtedy azda kultúrne najvyspelejšom mestskom štáte vtedajšej Európy neľútostný režim, ktorý sa vyhlásil za Kristovu republiku. Hriešnych ľudí bolo treba trestať najvyššími trestami a hriešne umelecké diela spáliť. Skupinky takzvaných “Božích detí” vnikali do súkromných domácností, aby odhaľovali a udávali ľudí za ich hriechy a hriešne predmety, čo sa v ich domoch nachádzali. Nastolil zriadenie, ktoré malo odstrániť všetky neresti, márnotratnosť, prepych a vôbec všetky neprávosti v spoločnosti. Trvalo však len niekoľko mesiacov a napokon Savonarola sám skončil na hranici.
Nie, toto nie je cesta pre svet, aj keď je poznačený tým, že sme hriešni. Tá druhá časť vety dnešného žalmu je oveľa lepší spôsob, ako nakladať s Božím slovom. I dnes tu máme svojich Savonarolov. I dnes máme veľa z tej mentality dominikánskeho mnícha. A naše srdcia, keď si myslíme, že my sme tí dobrí, vedia byť ako kremeň. Nepodľahnime tomuto elitárskemu pokušeniu! Ako o mnoho storočí neskôr po autorovi žalmu povedal veľmi vtipne Ježiš: “Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom!” Trefné, ale vyžaduje to schopnosť sebareflexie. A otvorené srdce. V tejto dobe to veľmi potrebujeme. Inak sa tu pozabíjame.