Po stretnutiach s vybranými komunitami sa tretí deň svojej návštevy Svätý Otec vybral medzi ľud. A pozoruhodné je, že prvá eucharistická slávnosť, ktorú s Božím ľudom na Slovensku František slávil, bola východného rítu. V srdci gréckokatolíckej cirkvi, ostrieľanej svojou pozíciou akoby medzi dvoma obrovskými kryhami Východu a Západu, medzi ktorými je napätie od prvých storočí kresťanskej éry. Gréckokatolíci sú symbolom východnej spirituality, a zároveň vernosti Petrovmu nástupcovi. Skúšaní, počas celej histórie svojej existencie. Boli jedinou kresťanskou cirkvou, ktorú komunisti po uchvátení politickej moci načas celkom zakázali. Prečo asi slúžil rímsky biskup v Prešove liturgiu svätého Jána Zlatoústeho, ktorú slávia grécki katolíci, ako aj pravoslávni? Myslím si, že rovnako, ako pred časom jeho predchodcovi Jánovi Pavlovi II., i Františkovi ide o Európu, ktorá dýcha oboma pľúcami. Kresťanstvo potrebuje tak spiritualitu Východu, ako aj Západu. A svet, i ten politický, môže prežiť iba vtedy, ak medzi nami nebudú neprekonateľné bariéry. Bola to podávaná ruka. Myslím si, že i my kresťanskí demokrati by sme mali rozumieť aj reči tých, ktorí akoby patrili do iného “liturgického sveta.” I tým, čo vidia veci inak, a máme vzájomne so sebou rôzne, i nedobré historické skúsenosti. Mali by sme vedieť podávať ruku. Myslím si, že to bol význam onoho Františkovho gesta z Prešova.