Je komické, keď si niekto, kto dokáže spojiť pár slov do vety, alebo ťahať štetcom po plátne, začne namýšľať, že sa už tým samotným stal umelcom.
Pápež František o skutočnom umení napísal svoje osobné vyznanie v nedávno publikovanom liste básnikom: „Slová spisovateľov mi pomáhali porozumieť sebe samotnému, svetu, môjmu ľudu…Literárne slovo je ako bodec v srdci, ktorý vás pohne ku rozjímaniu a nasmeruje na cestu…Umenie je protilátkou proti mentalite vypočítavosti a uniformity…má obrovskú umeleckú a politickú silu: vypovedá o realite včerajška i dneška, o vojnách, o sociálnych konfliktoch, o našom vlastnom egoizme…V živote sú veci, ktoré niekedy ani nedokážeme pochopiť alebo, pre ktoré nemôžeme nájsť vhodné slová: to je vaša úrodná pôda, vaše pole pôsobnosti…preto máte tak veľkú zodpovednosť…Vaša práca má dôsledky pre duchovnú predstavivosť ľudí našej doby…“
Áno, Bergoglio rozumie, čo je to umenie a aké je jeho poslanie. Ak tomu neporozumie niekto, kto má moc a chce sa ľuďom sám (sama) vnucovať ako umelec, zostane smiešnym. Kedysi to robil cisár Nero. Ľudia sa ho báli, museli rešpektovať, že bol na chvíľu pánom ich života a smrti, ale nikdy sa mu nepodarilo, aby sa jeho výtvory stali umením. Nemohol dosiahnuť, aby jeho slová mali skutočný vplyv na duchovnú predstavivosť jeho a ani akejkoľvek doby. Lebo tú nemožno nikomu vnútiť ani pod hrozbou trestu smrti. Takže sa nad výstavou na hrade príliš nepohoršujme! Nič nového pod slnkom. Zapadne, ako vyšlo.