Druhá z troch vlastností kresťanskej viery, o ktorých hovoril pápež František v Šaštíne (48) Prorocké poslanie

Svätý Otec nemá rád sladkastú podobu nábožnosti, ktorá je často iba kulisou a nedotýka sa skutočného života: “…nesmieme redukovať vieru na cukor, ktorý osladzuje život,” vyjadril to v Šaštíne. Z jeho slov, jasne vyplýva, že kresťan, ktorý chce byť skutočným učeníkom nášho Majstra, má v tomto svete prorocké poslanie. Každý. Nielen ten pred oltárom, ale každý kresťan, a to i (a predovšetkým) v každodennom živote, a nepochybne aj v politike. “Pred Ježišom nik nemôže zostať vlažný alebo sedieť naraz na dvoch stoličkách,” pokračoval pred pútnikmi František. “Prijať ho znamená súhlasiť s tým, aby u mňa odhalil protirečenia, modly, vnuknutia zla, a aby sa pre mňa stal vzkriesením, lebo On ma dvíha, podáva mi ruku a pomáha mi znovu začať.” To nebolo iba teoretické zamyslenie. Bola to výzva priamo nám: “…práve takýchto prorokov potrebuje aj dnešné Slovensko!”
 
A pápež načrtol aj čosi ako program takéhoto prorockého pôsobenia v teréne, v ktorom žijeme: “Nejde o to, aby sme boli k svetu nepriateľskí, ale aby sme boli vo svete znamením, i keď narazíme na odpor. Ide o to, aby sme boli kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu Evanjelia. Aby sme boli ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje. Ľuďmi, ktorí zjavujú bratský život i v rozdelenej a nesvornej spoločnosti. Teda, aby sme boli ľuďmi, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva a ľuďmi, ktorí chránia a zachovávajú život tam, kde sa uplatňuje logika smrti.” Skvelý program i pre kresťanov v politike.