Chápem ľudí, čo sa zľakli, keď Putinovci vytiahli jadrovú kartu. Ale pripomínam, že moja generácia prežila celý svoj život vo svete ohrozenom týmito ničivými zbraňami. Odkedy človek vymyslel a skonštruoval atómovú bombu, už sa tohto poznatku ľudstvo nezbaví. I keby sa niekto veľmi dobrotivý (naivný) na čele nejakej jadrovej mocnosti tejto zbrane vzdal, iní si ju ponechajú a získajú obrovskú výhodu. Napokon osud Ukrajiny je toho názorným príkladom. Jadrové veľmoci si však v priebehu desaťročí vytvorili istú rovnováhu, ktorá viedla k tomu, že tieto apokalyptické zbrane slúžili po celý čas výlučne len na odstrašovanie, aby druhá strana neprišla do pokušenia ich použiť. To je podľa mňa mravne únosné, a hlavne sa to po celé desaťročia ukázalo ako účinné. Nesmieme sa preto nechať zastrašiť a ustupovať, ak svoje jadrové svaly napína mocnosť na to, aby sme jej vyhoveli v nejakých jej politických zámeroch. Keď to budeme robiť, môžeme si byť istí, že zajtra to bude pokračovať, a prídu aj ekonomické, ideologické a možno aj personálne požiadavky. Dokedy by sme tak ustupovali? To by sme sa pripravili o všetku našu slobodu. Keďže tá parita v jadrových arzenáloch tu stále je, je vrcholne pravdepodobné, že táto karta v rukách Kremľa je číry bluf. Aby nás zastrašili. Keď by sme však mohli účinne pomôcť zastaviť to vraždenie v Mariupole a ďalších mestách, tak by sme toto riziko podstúpiť mali! Niet šťastia bez slobody, a niet slobody bez statočnosti, odkázal nám klasik (Periklés). A nebojme sa, hovoril zas počas posledného desaťročia studenej vojny poľský pápež.