Pri bilancovaní tohto turbulentného roka sa mi žiada pripomenúť niekoľko viet z príhovoru pápeža Leva, ktorý zaznel 30. novembra: „Sú také osobné a kolektívne rany, ktorých uzdravenie trvá mnoho rokov, niekedy i cele generácie…Pokiaľ sa neliečia, pokiaľ napríklad nepracujeme na uzdravení pamäti, na zblížení tých, kto utrpeli krivdy a nespravodlivosti, je ťažké vydať sa na cestu pokoja. Zostávali by sme uväznení vo svojej vlastnej bolesti a vo svojom vlastnom spôsobe myslenia…Každý z nás vidí len časť pravdy, pozná len jeden jej aspekt, ale nemôžeme negovať to, čo pozná len ten druhý, čo vidí len ten druhý… Pravda a zmierenie môžu rásť len spoločne, či už v rodine, medzi rôznymi komunitami a rôznymi ľuďmi v jednej krajine, alebo medzi národmi… Pokoj je totiž oveľa viac ako jednoduchá rovnováha – ktorá je vždy krehká – medzi tými, kto žijú síce pod jednou strechou, ale každý osobitne. Pokoj znamená umenie žiť spoločne…“ Povedal to v Bejrúte, ale hodilo by sa nám o tom porozmýšľať i v Bratislave.