„Radšej sa budem mýliť s predsedom, ako by som mal mať pravdu, ale narúšal by som tým jednotu,“ zachytil som nedávno od istého funkcionára, v hierarchii svojej strany pomerne vysoko postaveného. Neprezradím ani jeho meno, a ani o akú politickú stranu ide. Pretože túto mentalitu nájdeme vo všetkým politických stranách. Je to nebezpečná mentalita. Nejde ani tak o to, že ide o servilný oportunizmus ľudí, čo čakajú od svojho šéfa nejaké léno. To je síce slabošské, ale dá sa tomu rozumieť. Oveľa horšie než to, je otvorené priznanie, že stranícky prospech je pre takúto mentalitu dôležitejší, ako pravda. V tejto mentalite nejde iba o straníckych funkcionárov. Ba ani len o členov politických strán. Polarizácia politiky nás doviedla do stavu, že túto ľahkomyseľnú účelovosť voči pravde si osvojujú aj veľké masy ľudí. „To predsa nemôže byť pravda, keď to hovorí XY!“ A môžete si tam dosadiť kohokoľvek s opačnej strany našej politickej barikády. Ľudia, ktorých opantá takáto mentalita, sa ani cvične nie sú ochotní zamyslieť nad obsahom toho, čo sa hovorí na tej druhej strane. Dokonca, ak to niekto urobí, mnohí to považujú v lepšom prípade za slabosť, v horšom za zradu.
Ibaže naša cesta životom nie je účasťou v bojovej jednotke, kde by sme vo svojom postoji k pravde mali byť zaviazaný nejakou prísnou disciplínou voči komukoľvek z ľudí. Lebo nikto nemáme patent na pravdu. Ale ak pravdu o všetkom, v čom žijeme, čo nás obklopuje, o našich vzájomných vzťahoch a i o nás samých, nebudeme poctivo hľadať, ak si nebudeme nikdy schopní a ochotní priznať, že sme sa občas mýlili, tak nás budú naši súputníci životom vcelku oprávnene nazývať pokrytcami. Lebo skôr či neskôr nás niekde nachytajú na hruškách. To je však ten menší problém. Pretože ak sa tak dostanú k moci rivali z opačnej strany politickej barikády, tak sa pravdepodobne karta iba obráti. Ale oveľa horšie je, že sa s týmto prístupom nikam nedostaneme ako spoločnosť. Problémy, ktoré prináša život, sa dajú riešiť iba ak budeme naozaj hľadať pravdu o nich. Ak budeme pripravení i na to, že nás tá pravda azda prekvapí, a že môže byť aj nepríjemná. Ale do akej miery to dokážeme, do takej nás bude oslobodzovať. Inak zostaneme v zajatí našich záujmov, ctižiadostivosti a averzií. Tie nie sú dobrým radcom.