Meradlom mravnej úrovne spoločnosti je to, ako dôstojne umožňuje žiť najzraniteľnejším a najslabším. Jednotlivcom i skupinám. Teda tým, ktorých je schopná väčšina kedykoľvek prevalcovať. Na novembrových námestiach v roku 1989 sa o tom dosť hovorilo. Lenže tých tridsať tri rokov potom ukázalo, že v praktickej politike to vôbec nie je ľahká vec. Chrániť slabých a menšiny tak, že im politická moc poskytne privilégiá, teda nejaké osobitné pozície v spoločenských vzťahoch, na aké ostatní nemajú nárok, sa takmer vždy vypomstí. Im, a napokon i celej spoločnosti. Lebo vždy sa nájdu ľudia s fašistickou alebo marxistickou mentalitou, ktorí si svoju cestu k moci hľadajú tak, že podnecujú nenávisť a pocit nespravodlivosti väčšiny voči čomukoľvek, čo bude táto väčšina vnímať ako privilégiá slabých a menšín. Ľudia, ktorí pestujú kult sily a darwinovský princíp, v ktorom prežívajú iba silnejší sa v politickom zápase vždy vynoria a vedú masy k bezohľadnosti. Z histórie a čiastočne i z vlastnej skúsenosti vieme, kam takáto prirodzená “morálka spoločnosti” vedie. V strachu pred touto odozvou sa preto z praktickej ponovembrovej politiky táto humanistická požiadavka akoby vytratila. Máme slobodu, ale sme stále spoločnosťou “silnejších lakťov”. Je ťažko docieliť, aby mali ľudia takúto spoločnosť radi. Aby nositeľov jej hodnôt stále volili. Preto úlohou dobrej politiky je postupne viesť seba, a hlavne väčšinu k solidarite so slabými a s menšinami. Je to náročnejšie, ale oveľa hlbšie. Solidarita nie je privilégium. Je politickým vyjadrením toho, čo my kresťania nazývame láskou k blížnemu. A zdôrazňujúc niekedy iné, menej významné hodnoty, občas zabúdame na to, že je to jedno z dvojice hlavných prikázaní.