Vyše päťsto rokov pred Kristom v babylonskom zajatí frustrovaným Židom prorok Izaiáš prisľúbil čosi veľké a povznášajúce v osobe muža, ktorého nazval Pánovým pomazaným, teda mesiášom. Prorok nehovoril o vojenských víťazstvách a politickej moci. Na tretiu adventnú nedeľu si z Izaiášovej mesiášskej vízie spomíname na posolstvo “hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána”. Ujarmenému národu vlieval nádej a motivoval ho postaviť sa zdanlivo nemilosrdnému osudu. Začala sa tým veľká duchovná obnova. A presne k tomuto posolstvu, ako ku svojmu programu, sa prihlásil o pol tisícročia Ten, o ktorom prorok hovoril. Oslovuje nás, kresťanov, toto posolstvo ešte i po dvoch tisícročiach? Alebo nám skameneli srdcia a v mene ochrany doktríny, či spravodlivosti vykonávanej na našich blížnych, alebo iných ušľachtilých pohnútok nás už tento mesiášsky program neoslovuje?
Nedávno sme sa v malej spoločnosti kresťanov rozprávali o tom, ako plánovaná novela trestného práva môže viesť k premlčaniu niektorých zločinov z minulosti. Trochu provokatívne som sa mojich pohoršených priateľov opýtal, či im nejako v ich živote pomáha, ak sú podaktorí známi hriešnici za mrežami. Jeden z mojich spolubesedníkov mi úprimne odpovedal: “No mňa to teší. Je mi lepšie pri srdci, keď to viem…” Priatelia, ťažká téma znie dnes, týždeň pred Vianocami, v kresťanských chrámoch! Zvykli sme si to vypočuť, sladko nám to plynie okolo uší, veľmi sa nad tým radšej nezamyslíme a ideme ďalej. Ale, ak si to posolstvo naozaj premietneme do toho nášho života, tak zrazu pochopíme, prečo to Ježišovo učenie tak pohoršilo práve tých, čo sa považovali za mravne lepších, ako tí druhí. A prečo nás možno do Nebeského kráľovstva môžu predísť hriešnice a mýtnici tak, ako ich.