Myslím si, že by sme si v tom našom neľútostnom vnútropolitickom zápase mali dať trochu pauzu, aby sme sa veľmi vážne, a v čo najširšom okruhu zamysleli, ako previesť náš malý a slabo vyzbrojený národ s porazeneckou mentalitou cez búrky, v ktorých sa zmieta dnešný svet. A ešte len bude!
Zachytil som kdesi, ako náš súčasný minister obrany povedal, že nechceme európsku armádu, veď máme NATO. Ale čo urobí NATO, keď bude jeho najsilnejší člen naďalej požadovať, aby sa iný člen aliancie vzdal svojej zvrchovanosti nad časťou svojho územia? A čo by urobilo NATO, keby sa obdobne ďalší jeho člen dožadoval celého územia našej vlasti, taktiež člena aliancie, pretože po stáročia toto územie patrilo k jeho historickej ríši? Lebo politika je, milí priatelia, strhujúco dynamická ľudská činnosť. Čo bolo včera mocnou zárukou bezpečnosti, na to sa už zajtra možno nebude možné spoliehať. To, čo ale platí vždy, to je vlastná fyzická, ale hlavne mentálna sila a schopnosť prezieravo uzavierať ad hoc spojenectvá, založené na spoločných záujmoch a spoločnom presvedčení. Preto potrebujeme budovať našu, slovenskú odolnosť a silu, ale v tejto dejinnej chvíli aj spoločnú európsku. Pretože, či sa nám to páči, alebo nie, niet väčšej zhody v objektívnych záujmoch a v presvedčení o tom, ako by mala vyzerať dobre spravovaná ľudská spoločnosť, než je v priestore, ktorý sa nazýva Európa.
Ak tu nikto nebude mať pochopenie pre to, že sú veci, na ktorých by sme mali hľadať najširšiu možnú dohodu v spoločnosti, a že pri takomto hľadaní sa nemôžeme donekonečna a do krvi iba urážať a obviňovať, tak stále viac riskujeme, že si prešustrujeme všetko.