Rok, ktorý dnes končí, bol tvrdým rokom. Rok zápasov o charakter sveta, Európy i Slovenska. A samozrejme aj osobného života každého z nás. V posledný deň tohto roka chcem však spomenúť zopár vecí, z ktorých som sa dokázal počas tých uplynulých 364 dní tešiť. Boli to znamenia nádeje, kvôli ktorým to podľa mňa nebol stratený rok.
Veľmi ma potešilo, že po rímskom biskupovi prorockého ducha Františkovi, kardináli promptne vyvolili nového, ktorý bude pokračovať v misii Ježišovho odkazu nádeje pre život ľudstva i každého človeka. Najväčšie kresťanské spoločenstvo tak preukázalo svoju životaschopnosť a múdrosť. V pápežovi Levovi sa snúbi odhodlanosť pokračovať v opravdivosti a otváraní tohto spoločenstva bolestiam a radostiam ľudí tejto doby, v budovaní cirkvi ako „poľnej nemocnice“, s veľmi jasným porozumením toho, o čo sa v tejto dobe vedie hlavný zápas súčasného sveta. Tohto pápeža mužovia na čele veľmocí peknými rečičkami o svojich ušľachtilých zámeroch neobalamutia.
Teším sa i z toho, že sa vo Svätej zemi prestalo strieľať. Viem, je to zatiaľ iba krehké prímerie a cesta k skutočnému mieru bude ešte dlhá a komplikovaná. O zmierení, ktoré je jeho predpokladom predbežne nemôže byť ani reč. Ale zmieriť sa azda raz môžu iba ľudia, ktorí sa nepozabíjajú.
Nádej vo mne vzbudzuje aj pretrvávajúca schopnosť viacerých európskych lídrov podriaďovať pragmatické záujmy mravným hodnotám. V dnešnom svete sa sebecké záujmy presadzujú znova celkom nepokryte. Majstri tohto politického egoizmu sa európskym lídrom a osobitne Európskej únii vysmievajú, že ešte verí takej hodnote, akou je solidarita. Títo majstri kolektívneho sebectva to považujú za neschopnosť a nositeľov politiky solidárnej k iným ľuďom a národom sa usilujú zdiskreditovať v očiach ich vlastného ľudu, od ktorého politicky závisia. A to sa pritom tí pragmatickí egoisti v Moskve, či vo Washingtone vyhlasujú za strážcov kresťanských hodnôt, ktoré sa podľa nich v Európskej únii rozkladajú. Ja sa ale teším, že žijem v Európe, ktorá je azda už posledným priestorom skutočnej solidarity. Lebo solidarita je politickým vyjadrením jedného z dvoch hlavných kresťanských prikázaní: lásky k blížnemu. A s jedným z apoštolov sa pýtam: „Ako môže niekto tvrdiť, že miluje Boha, ktorého nevidí, ak nenávidí blížneho, ktorého vidí?“ Je jasné, kto je v dnešnom svete svätuškárskym pokrytcom. Európska únia to nie je.
A napokon u nás, na Slovensku, som rád, že občianska spoločnosť sa nedala zastrašiť, žije a dokáže viesť síce trochu nešikovne kostrbatý, ale rovnocenný dialóg s vládnou mocou. A som rád aj tomu, že vládna moc sa v tomto roku nepokúsila kritické hlasy umlčať tak, ako to robia skutoční diktátori: nikomu z lídrov opozície nesiahli na osobnú slobodu, represívna moc štátu nerozkopávala nikomu dvere, mali sme tu slobodu slova, zhromažďovania i náboženského presvedčenia. Teším sa tiež novému biskupovi ozbrojených síl a zložiek štátu Šajgalíkovi. A osobitne som rád, že i v našej polarizovanej spoločnosti sa nájdu ľudia, ktorí vedia, že lepšia budúcnosť nášho ľudu sa nečrtá v tom, že jedna polovica tejto spoločnosti vyhrá nad druhou a pripraví jej zástupcom, podľa tej, čo vyhrá, spravodlivý trest, ale že sa napokon predsa len dohodneme, odpustíme si veci, ktoré sme jedni i druhí považovali za krivdy a rozhodneme sa budovať prívetivejší domov pre naše deti. Ľudí, ktorí tomuto rozumejú nie je síce veľa, ale sú, a to bolo tento rok pre mňa povzbudením.
Veľa štastia do nového roka, milí priatelia!