Toto insitné vlastenectvo, ktoré sa po voľbách zmocnilo zahraničnej politiky Slovenska, naši predkovia už raz zažili. Dostali sa vďaka nemu do pazúrov Adolfa Hitlera. Možno to ani nechceli, ale možno si neboli vedomí toho nepomeru síl vtedajšieho Slovenska a po zuby ozbrojenej nacistickej veľmoci. Neuhrali pozíciu malej krajiny v závetrí všetkých búrok okolitého sveta, ktorou poblúznili náš ľud, podobne ako to Fico a Blanár robia teraz. Ona sa totiž ani uhrať nedá. Ani v súčasnosti. Celý svet je dnes tak alebo onak zapojený do konfliktov tejto doby. Nemôžeme sa tváriť, že ak sa Ukrajina stáva strelnicou, na ktorej Rusko testuje severokórejské zbraňové systémy, nás sa to netýka, lebo vraj nemáme overené informácie. Nikto v strednej Európe si nemôže dovoliť hrať sa na mŕtveho chrobáka. Teda môže, ale nestavať sa spoločne proti šelme, a dúfať, že ak zmocnie, tak nás azda zožerie až posledných, to je fakt veľmi ďaleko od životných záujmov Slovenska! A aj od skutočného vlastenectva.