Pokiaľ ide o kresťanstvom inšpirovanú politiku, ale hlavne o opravdivosť nášho kresťanstva na Slovensku, ukazuje sa, že najpálčivejšou zostáva stále len jedna otázka: Koľko v nás, slovenských katolíkoch, zostalo z niekdajšej ľudáckej mentality? Z mentality, ktorá našu vlasť doviedla ku spojenectvu s novopohanskou politikou a ideológiou nacistického Nemecka, uvrhla Slovensko do vojny na nesprávnej strane a spôsobila poníženie a smrť desaťtisícov slovenských občanov. (Novopohanskou ju nazval vtedajší pápež Pius XI.) Lebo jej ideové korene medzi nami doteraz pôsobia. Áno, väčšinou odsudzujeme dôsledky a niektoré aspekty politiky niekdajšej HSĽS, ale ideový a politický pohľad na svet, z ktorého táto politika vychádzala, tu ešte i dnes straší.
Prijali sme vonkajšie známky Druhého vatikánskeho koncilu, otočili sme oltáre, v kostole sa už nehovorí po latinsky (aj to niektorým prekáža), ale starého, tak trochu utajovaného obdivu tej podoby cirkvi, čo má predovšetkým moc, sme sa nezbavili. Pretrpeli sme Františka, dokonca i jeho veľmi podnetnú návštevu na Slovensku, ale stále tu bojujeme staré ľudácke zápasy o podobu akéhosi nášho slovenského kresťanstva, ktorá nepomáha predovšetkým druhým, ale chce pomôcť hlavne sebe a Kristovmu odkazu v očiach sekulárnej spoločnosti viac škodí ako pomáha. Statoční bojovníci o skutočnú liečivú a uzdravujúcu silu Ježišovho učenia, ktorých nezastavili ani prenasledovanie, ani kolaborujúce cirkevné špičky tzv. mierových kňazov, ba dokonca ani žaláre ateistického režimu, títo skromní a nenápadní hrdinovia zostali po roku 1989 na okraji ďalšieho vývoja oficiálnej cirkvi a dnes už pomaly vymierajú.
Áno, stáli sme pri zrode slobodného režimu v Novembrovej revolúcii. Ako občania, kresťania i ako cirkev. A perami sa k jej odkazu ešte stále hlásime. Ale stačí jedno hlasovanie a je tu zrazu stará, ľudácka vojna. Náš pán premiér ju nazýva hrádzou. Sú to tie staré, ľudácke vzorce, ktoré strašia v našich slovenských, katolíckych hlavách. A to navzdory tomu, že ten Kristovým duchom inšpirovaný vlak, ktorý vypravil koncil, a ktorý rozvinula synodálna iniciatíva pápeža Františka uháňa už úplne inde a otvára iné obzory. Ale neviňme z toho pohodlne iba našich biskupov a našich kňazov. Akoby to boli výlučne oni, čo nás takto vedú. Myslím, že by sme im krivdili. Mnohí sa snažia. My, všetci pokrstení sme Boží ľud a ako si svoju krajinu tvárnime, čomu naozaj veríme, čomu sa klaniame, od toho závisí, aká bude. Ak sa klaniame peniazom, či mocenskému vplyvu, alebo svojmu egu, tak môžeme pokrytecky hovoriť pekné a zbožné frázy koľko chceme, môžeme hovoriť o našej vernosti poučkám z katechizmu, v skutočnosti je to modloslužba a hrešíme proti prvému Božiemu prikázaniu. To my, katolícki voliči, máme zásadný vplyv na to, kde je srdce našej cirkvi, kde je srdce kresťanskej politiky, a napokon aj našej krajiny. Lebo, kde je naše srdce, tam je náš poklad, hovorí v Písme Ježiš. O to bojujeme.
Preto si myslím, že by sme mali využiť súčasnú, implementačnú fázu synodálneho deja na to, aby sme konfrontovali predovšetkým naše verejné postoje s tým, čo sa deje vo svetovej cirkvi. Menej sa sústreďujme na štrukturálne, vnútorné cirkevne otázky, tie sú pre skutočnú opravdivosť nášho kresťanstva druhoradé. Koncentrujme sa na náš život v spoločnosti, v ktorej žijeme! Či tejto spoločnosti prinášame svedectvo, ktoré nám odovzdal pred tisícročiami Ježiš, aby sme liečili duše a prinášali im nádej? Alebo si ešte stále hudieme to svoje staré, ľudácke?