Ráno 29.septembra 1938 telefonoval hlavný veliteľ československej brannej moci generál Ludvík Krejčí zo sídla svojho štábu v Račiciach pri Vyškove do Prahy predsedovi vlády Syrovému a zdôrazňoval mu, že armáda neustúpi. “Náš vojak nikdy nevydá a žiadnym rozkazom ho nikto neprinúti vydať pevnosti,” povedal. Keď mu premiér odpovedal, s akými stanoviskami cestujú do Mníchova naši spojenci, Krejčí bol rozhorčený, ale nezaváhal: “Nechápem, ako sa môže rokovať o nás bez nás. Nie sme predsa Habeš a stojíme tu so silnou armádou, ktorá je schopná zniesť nemecký úder.” Hneď po tomto rozhovore poslal generál telegram aj prezidentovi Benešovi a žiadal ho o pevnosť a rozhodnosť. V priebehu dňa sa u Beneša ohlásili aj krajinskí velitelia generáli Sergej Vojcechovský, Vojtěch Luža a Lev Prchala. Žiadali neustupovať, naliehali a varovali. “Nech sa v Mníchove dohodne čokoľvek, vydieračstvu a nátlaku sa nesmie ustupovať! Národ je úplne pevný, armáda je pevná a chce do toho ísť. A i keby sme zostali sami, nesmieme povoliť,” apelovali generáli. Statoční muži, ktorí vedeli, že bez ochoty brániť sa, sa sloboda nedá udržať. Bohužiaľ politickí vodcovia to videli inak. Kapitulovali bez boja. A o tridsať rokov potom znova. Kapitulantstvo sa stalo nebezpečnou črtou našej politiky. Umožní síce prežiť, ale rozkladá spoločnosť. A je cestou do nedôstojnej neslobody. Užili sme si ju päťdesiat rokov. Ukrajinci nás v týchto mesiacoch učia, že kto je v práve, a je ochotný bojovať, tomu nikto slobodu nevezme. Ozbrojené musí totiž byť predovšetkým srdce, napísal veľmi presne kedysi Machiavelli.
Fráňa Šrámek: Náš mlčící voják
Mne nesmíš se ptát, jak bylo mi.
Mysli si třeba, jak ten čas spěl,
že jsem to všechno zapomněl,
to září, ten říjen. Že v sobě mám hrob
a nad ním ani ta vrba nešumí.
Mysli si všechno a nic. Já mlčím dál.
Tu svou řeč si najdu zas, a to mi veř,
až znovu rozkvete železný keř.
Jenom z úst nevypusť, že jsem sa bál.
Patroni čeští, stál jsem tam? Stál!