Nemyslime si, že budeme viac kresťanskou krajinou, ak osadíme na každý kopec mohutný kríž. “…kríž je ako kniha, ktorú, treba otvoriť a čítať, aby sme ju spoznali. Knihu nestačí kúpiť, pozrieť sa na ňu a vystaviť si ju doma na peknom mieste. To isté platí pre kríž,” povedal v prešovskej homílii František. A pokračoval: “Neobmedzujme kríž iba na predmet zbožnosti a o to menej na politický symbol alebo na znak náboženského a sociálneho významu!” Svätý Otec spomenul dve veci, ktoré vyplývajú z logiky kríža. Dve veci, bez ktorých by bolo kresťanstvo neplodným a svetským. Dnes o tej prvej. František sa o nej vyslovil tak, že ani nespočetne veľa krížikov, na krku, v dome, v aute, vo vrecku nám neosoží, “…ak sa nezastavíme, nezahľadíme na Ukrižovaného a neotvoríme mu srdce. Ak sa nenecháme očariť jeho ranami, otvorenými pre nás. Ak sa naše srdce nenaplní dojatím a nebudeme plakať pred Bohom, ktorý je zranený z lásky k nám. Ak tak neurobíme, kríž pre nás zostane neprečítanou knihou, ktorej názov a autora dobre poznáme, ale ktorá nemá vplyv na náš život.” Z toho podľa mňa vyplýva, že tou prvou vecou je otvorené srdce voči utrpeniu okolo nás. Teda súcit. Kresťanstvo bez súcitu, by bolo kresťanstvom, ktoré sa vyhýba realite kríža. Bolo by nekresťanské. A to platí aj pre kresťanskú politiku, priatelia.