Koalíciou ochotných sa formuje paralelná sila Európy. Funguje to tak už po stáročia. Od pádu Rímskej ríše sa európska politika stala pluralitnou a neobyčajne flexibilnou. Nové veľké ríše vznikali a rozpadali sa, zápasili o vplyv, často sa medzi sebou ruvali, ale ak im spoločne začalo hroziť nebezpečenstvo, že si ich niekto podmaní, dokázali vytvárať ad hoc koalície, ktoré takúto rôznorodú Európu napokon vždy ubránili. Nikde inde na svete takýto unikátny, životaschopný, vynaliezavý, pluralitný politický organizmus nevznikol. Európska únia sa pokúša nadväzovať na tento dynamizmus viac ako tisícročnej európskej politiky a inštitucionalizovať ho. Lenže práve tá inštitucionalizácia ju v kritických chvíľach robí rigidnou a neschopnou včas a účinne reagovať. A tak sa celkom prirodzene, nadväzujúc na svoju európsku tradíciu utvára paralelná sila.
Bohužiaľ bez nás. Nie preto, že by sme boli mocensky málo významní (v európskom orchestri majú svoje miesto aj malé skupiny nástrojov), ani nie preto, lebo by nám v tom niekto bránil, ale preto, lebo sme jednou z príčin toho, že je Európska únia rigidná. Ešte je čas na to, aby sme svoj postoj k tomuto deju zmenili. Inak nás dynamizmus európskej politiky prevalcuje a zostaneme na jeho periférii v pozícii tých, čo budú musieť iba trpne čakať a potom akceptovať výsledok. A nakoniec plakať nad tým, ako boli európske dejiny voči nám nežičlivé. Ale nenahovárajme si, že je to iba zodpovednosť Fica a jeho vlády. Štátotvornejší prístup vyžaduje, aby sme pochopili, že tu nejde len o to, ako vyhrať budúce voľby, ale hrá sa o spoločný osud nás všetkých, priatelia. A účasť na tom máme všetci, dokonca nielen politické strany, ale každý oprávnený volič, každý kto verejne (aj tu na stránkach sociálnych sietí) hovorí. Tak sa skúsme podľa toho správať!