Každý deň sa modlím za mier vo svete. Ale viem, že za tých niekoľko vzácnych historických období, keď ľudia proti sebe neobracali zbrane, ale dokázali sa dohodnúť na nejakých pravidlách spolužitia, a aj ich ako-tak dodržiavať, nevďačíme morálnemu, či ekonomickému pokroku, ale skôr rovnováhe síl. Ani na Ukrajine sa vojna neskončí, kým Rusi nezistia, že vojensky Ukrajincov proste neporazia. Ani, ak by to trvalo dlho, a ani, ak budú dlhodobo rozkladať vôľu Západu Ukrajine pomáhať. Až potom Rusom napokon nezostane nič iné, než si sadnúť za stôl a rokovať. Takže všetky tie výzvy našich neouhorských politikov na ukončenie vojenskej pomoci Ukrajine a na rokovania, sú v skutočnosti výzvami, aby to Ukrajinci vzdali. Výzvami nie na mier, ale na kapituláciu. Tvorcovia pokoja, ktorí to myslia opravdivo, vedia, že ten môže prísť len vtedy, ak budú účinne pomáhať obeti agresie, aby sa dokázala brániť, a aby vydržala. Mier príde až vtedy, keď sa v tejto časti sveta utvorí rovnováha síl, ktorú budú musieť rešpektovať všetci zúčastnení. Je mi to ľúto, ale takto funguje svet už najmenej päťtisíc rokov, čo o tom, odkedy ľudia vymysleli písmo, niečo vieme. Budem sa však napriek tomu naďalej modliť, aby to aspoň tým, ktorí v tom môžu niečo urobiť, došlo.